Anjel strážnik
Dámy a páni,
som anjel strážnik.
Čosi ako u vás dole
mestský policajt.
Vynesiem nákup,
podržím dáždnik.
Na takých ako ja tu stojí
náš nebeský štát.
Zdola to božie dielo
vyzerá snehobielo.
No aj v tých veľkých gestách
často býva strach.
Aj my tu máme skrytú
drobnú kriminalitu
a sem-tam čosi zmizne
v rajských záhradách.
Nie je to psina?
Skomolenina…
A u vás dole vyzeráte
strážnych anjelov.
Veci sú dané.
Limitované.
Tešte sa, že nemusíte
visieť nad zemou.
Potlesk v stoji
Dal som im len málo,
čo by za reč stálo.
Aj sám som sa divil,
keď tlieskali v stoji.
Plietol som si slová,
prehadzoval tóny.
A oni mi aj tak
zatlieskali v stoji.
Tak ako málo chcete,
tak málo vám viem dať.
Nikto nekrváca,
nik neumrie v boji.
Tak ako málo viete,
tak málo vám chcem dať.
Napokon si všetci
zatlieskame v stoji.
Dal som im len málo,
čo by za reč stálo.
A oni mi aj tak,
zatlieskali v stoji.
Ak sa doba zmení,
zostaneme svoji.
Sľubujem, že aj ja
vám zatlieskam v stoji.
Bojím sa nočných zvonení
Bojím sa nočných zvonení,
keď do tmy zaznie rázny tón.
Bude to preto, že som kričal?
Že som ti povedal – von!
Nezaplatil som dávny účet?
Zamkol a nevrátil kľúče?
Ten pocit krivdy vo mne kričí.
Iste mi chcú len niečo prišiť.
Bojím sa nočných zvonení.
Čosi sa zľakne v mojej hlave
a ja si chystám slová nevyberavé.
Čo ak to budú poliši?
Alebo azda najvyšší?
Vôbec sa mi to nevidí –
asi mi niekto závidí.
Bude už hádam po pol štvrtej.
Aj kamarátom z mokrej štvrte
zavreli už posledný stánok a
hľadajú náruč markytánok.
Čo toto sú za hlúpe ťahy?
Keď tu tak ležím skoro nahý.
Hútam pri plnom vedomí,
ktovie, čo mám na svedomí.
V nebo a peklo už nikto neverí
Rekordný zástup
smútočných hostí.
Psy v kravatách
striehnu na kosti.
Posledná párty
ako vo filme.
Hodíš hrsť hliny
a zem ho prijme.
Za dobré hore
a za zlé zas dolu,
no nikto tomu vlastne neverí.
V nebo a peklo už nikto neverí.
Možno bol zlý,
no nebol hlúpy
a koho chcel,
toho si kúpil.
Možno bol zlý.
Kto už to zistí?
Je ľahké byť fér,
keď päsť to istí.
Za dobré hore
a za zlé zas dolu
no nikto tomu vlastne neverí.
V nebo a peklo už nikto neverí.
Pesnička o tom, ako to v skutočnosti je
Koľko je tu ľudí a jedinú chuť majú.
Reči sa hovoria, no chlieb sa potom nezje.
Stokrát oklamali, no pravdu nemajú.
Nemému dieťaťu len matka rozumie.
Sú aj také líšky, čo svoj chvost nepochvália.
Do hory sa volá a nik sa neozýva.
A trafená húska už nikdy nezagága.
Bez vetra sa lístok zrazu sám pohýna.
Nie je všetko tak, ako sa vraví,
vyčítaš mi A a myslíš B.
Táto vec tiež nie je, čím sa tvári.
Na tomto sa asi zhodneme.
Keď sa nikto nedíva
Netúžim nazrieť do neba.
Čosi však predsa mámim.
Len trochu času pre seba,
aby som bol dlhšie s vami.
Niekedy, keď sa nikto nedíva,
na koleno klesám
len tak veľmi zľahka,
letmý dotyk zeme
a často iba len náznak.
Niekedy, keď sa nikto nedíva,
Presne podľa hesla
hlavne nenápadne
akoby mimo dianie
trošičku vzopnem dlane.
Keby sa niekto prizrel,
čo sa mi vlastne stalo,
stále sa môžem tváriť,
že mi len niečo spadlo.
Keby sa niekto prizrel
mysliac, že prichytil ma,
stále sa môžem tváriť,
že mi je trošku zima.
Niekedy, keď sa nikto nedíva,
tajne dvíham ruku
dotýkam sa čela,
len na malú chvíľu
a hneď rýchlo k perám.
Keby sa niekto prizrel,
nazve ma bláznom asi.
Stále sa môžem tváriť,
že si len češem vlasy.
Kontinuum
Priateľ pocestný, môžem za tebou?
Na cestách odnikiaľ niekam,
Málo si pamätám, kým som predtým bol.
Už sa ale trochu zviecham.
„Tam, kde teraz stojíš
už predtým niekto stál.
Tam, kde teraz hľadíš,
už niekto pozeral.“
Priateľ pocestný, kiežby si tu bol.
Na cestách odniekiaľ nikam,
chvíľu sa mohlo zdať, že som podľahol,
no ja stále ešte dýcham.
„Tam, kde teraz stojíš
už predtým niekto stál.
Tam, kde teraz hľadíš,
už niekto pozeral.
Všetko tu už bolo,
nikto nikdy nebol sám.
A tých, čo prídu po nás,
zabolí z tých istých rán.“
„Si len malé zrnko
v mlyne storočí.
A zrnká tých, čo boli,
ti víria do očí“
Všetko už tu bolo,
nikto nikdy nebol sám.
A tých, čo prídu po nás,
zabolí z tých istých rán.“
Rodné mesto
Možno mikrospánok.
Ani neviem kedy
odbočil som z hlavnej
na cestu druhej triedy.
Hlas v aute sa pýtal,
či je to správna cesta.
Vošiel som po rokoch
do rodného mesta.
Nikto ma nevíta.
Nik si nepamätá,
ako sme tu chvíľu
boli pánmi sveta.
Miestny rozhlas hrá už
iným jubilantom.
A ja sa tu krčím
s hlavou za volantom.
Ktovie čo je s tebou,
moja prvá žena?
Si šťastná a či
rozvedená?
Chcel by som ťa vidieť
ako kvitneš.
Obaja však vieme,
že si už inde.
Však to bolo pekné,
ako sme si vtedy
sľubovali štvrtky,
pondelky aj stredy?
Dnes už, ako vidíš,
jazdím sólo
a všetko je inak
ako bolo.
A už len letmý pohľad
mladej krásky,
možno, že dcéry mojej
inej dávnej lásky,
jej štíhly prostredník a
spravodlivé gesto –
opúšťam po rokoch
moje rodné mesto.
Story
S vôňou na rukách
a sponkou do vlasov
chytili ma rýchlo,
vraj som zanechal
veľa dôkazov
Vraj tam ktosi stál,
keď odchádzal som tmou,
Kým prvé stánky predajú
hladným a zúfalým
správy z bulvárov
Vraj tam ktosi stál
a myslel si že vie,
že čo sa stalo nám
bolo ublíženie.
S vôňou na rukách
a sponkou do vlasov
chytili ma rýchlo,
vraj som zanechal
veľa dôkazov.
V dyme z cigariet
mi svietia do očí
Zločin sú slová,
láska je mlčanie.
Príbeh, čo nekončí.
Vraj tam ktosi stál
a myslel si že vie,
že čo sa stalo nám
bolo ublíženie.
Ja si pamätám
len obraz zahmlený
Ublížil som sám… ?
Bol som ublížený… ?
Z knihy receptov
Keď pomiešate kilo drzosti,
pridáte trochu chladnokrvnosti,
pomastíte kusom chamtivosti,
môžete si uplatniť vratky.
Prisypte trochu bohorovnosti,
pridajte deka ľahostajnosti.
Nechajte zapiecť do nenávisti
A vzniknú vám z toho zvarky.
A keď tie zvarky vezmete,
zmiešate v hrnci s vratkami,
vzniknú vám chutné zvratky,
a tými nakŕmite davy.
Ham, ham.