Story v hlavnom svetle nikdy nebude, ale vnímavým môže poskytnúť alternatívu

16. júla 2023 | Rozhovory

Hudba.sk
Marian Zima

Projekt Story hudobníka, skladateľa a textára Mariana Zimu je na scéne od roku 2017, kedy vyšla pieseň Bojím sa nočných zvonení v spolupráci s Petrom Lipom. Napriek tomu, že sa projektu nedostáva toľko mediálnej pozornosti, koľko by si zaslúžil, ide o jedinečný pôvodný projekt, ktorý si svojou nadčasovosťou, štýlovou rozmanitosťou a účasťou zvučných mien získal mnoho skutočných hudobných gurmánov na Slovensku i v Čechách.

Marian Zima sa nikam neponáhľa, na novinky z dielne Story sa však fanúšikom čakať oplatí. Jednou z nich je nová LP platňa s názvom Doteraz. Nielen o nej, ale napríklad aj o tom, či sa dočkáme živých vystúpení Story, nám hudobník viac prezradil viac v rozhovore.

Aj tento rozhovor je potvrdením, ako ten čas rýchlo letí. Od nášho predchádzajúceho rozhovoru o projekte Story a prvom albume Potlesk v stoji uplynú v auguste už dva roky. Čím bolo toto obdobie pre teba dôležité, pokiaľ ide o tvoje hudobné aktivity?

Udialo sa všeličo. Tempo vydávania nových skladieb síce bolo rovnako pomalé ako predtým, ale predsa len niečo pribudlo. Vydali sme Anjela strážnika s Petrom Lipom, ku ktorej vznikol vydarený videoklip. Vyšiel Jeden šansón o dvoch umývadlách s Nelou Pociskovou, ktorý ju možno ukázal v inom svetle. Ale hlavne, pohli sa ľady s prezentáciou piesní naživo. Ako Story sme začiatkom roka odohrali vystúpenie v SND s Pavlom Hammelom, kde mali živú premiéru skladby Ľutujem a Keď sa nikto nedíva. Zostava s ním, gitaristom Reném Lackom, či klávesákom Petrom Preložníkom, bola naozaj výborným muzikantským zážitkom a mala svoju vlastnú chémiu. Medzitým sme začali hrávať s medzinárodne uznávaným klaviristom Pavlom Morochovičom a Milanom Kňažkom, a má to dobrý ohlas. No a v rôznych štádiách príprav sú nové skladby s rôznymi zaujímavými ľuďmi na Slovensku i v Čechách.

Vráťme sa ešte k albumu Potlesk v stoji. Hudobná kritika i médiá ho hodnotili veľmi pozitívne. A hoci nebol určený pre mainstreamové publikum, ako si s odstupom času spokojný s odozvou od poslucháčov?

Som spokojný, že sme to urobili tak, ako sme to urobili – teda bez kompromisov, tvrdohlavo a dôsledne. Najčastejšou vetou nových poslucháčov totiž bola veta – nevedeli sme, že niečo takéto tu vôbec existuje. Stále ide o – povedzme si otvorene – veľmi marginálnu záležitosť. Ešte k tvojej otázke – album nebol určený pre žiadne konkrétne publikum, respektíve bol určený pre kohokoľvek. Tento typ úvah v podstate nikdy nemal priestor.

Potvrdením priaznivej odozvy na album Potlesk v stoji je aj nedávne ocenenie Radou Hudobného fondu prémiou v oblasti populárnej hudby a jazzu. Čo toto ocenenie pre teba znamená?

Ľudia vo väčšine prípadov potrebujú, aby im niekto „certifikoval“ to, čo počujú, málokedy dokážu zaradiť niečo nové v rámci nejakého kvalitatívneho posudzovania. Z tohto hľadiska môže mať podobné ocenenie pre nás význam v tom, že hádam prispeje aspoň k pár novým poslucháčom.

Čím to, že si ho členovia Rady od roku 2021 „všimli“ až teraz?

Tie prémie sa udeľujú spätne za nejaké obdobie a ako sa hovorí, radšej neskôr ako vôbec. Myslím si, že keďže Story bolo úplne novým, neznámym menom, ten album vtedy ani nemohol nejako strašne významne zarezonovať. Ak sa ho napokon rozhodli oceniť, nemôžem byť nevďačný, naopak.

Pomerne horúcou aktualitou a hlavným dôvodom nášho rozhovoru je vydanie nového albumu projektu Story s názvom Doteraz. Vychádza však len v podobne vinylovej LP platne. Čo bolo dôvodom pre takéto rozhodnutie?

Dôvodom boli otázky, či sa dajú naše skladby zohnať na vinyle – lebo Potlesk v stoji som si netrúfal vydať na platni – a tiež aj pocit, že hudba Story sa hodí k tomu obradu, ktorý každý vyznávač starých dobrých elpéčok musí absolvovať. To znamená dať platňu na tanier gramofónu, sadnúť si do kresla, vziať do ruky obal a aspoň chvíľu sústredene počúvať. A keď už, nech je to kvalitný vinyl a nech sú tam aj nejaké nové veci.

Má názov nového albumu Doteraz nejakú súvislosť s tým, že obsahuje piesne, ktoré vznikli „doteraz“ a sú aj staršieho dáta?

Áno, je to istým spôsobom zhrnutie doterajšej tvorby. Ale vzhľadom na v súčasnosti štandardný, ale nijako dramatický predaj albumu Potlesk v stoji, je album Doteraz pre mnohých aj prvým oboznámením sa so Story. Aj staršie skladby však prešli novým vinylovým masteringom u expertov v Českej republike.

Album Doteraz obsahuje dve doteraz nevydané skladby v podaní Petra Lipu a Milana Kňažka. Ide o novinky alebo tie piesne čakali už nejaký čas v šuplíku?

Anjel strážnik s Petrom Lipom vyšiel ako singel už nejaký čas predtým a hrá sa aj v niekoľkých rádiách. Tým, že Peter medzitým vydal svoje nové veci, dostal sa už trochu mimo rotácií, čo sú tiež také zvláštne aspekty takéhoto druhu projektu. Druhú novú skladbu, takmer sedemminútové Rodné mesto s Milanom Kňažkom a saxofonistom Nikolom Bankovom, sme domixovali len deň pred odovzdaním podkladov na mastering. V Story všetko trvá dlho, lebo sa na tom podieľa veľa ľudí a väčšinou sa ani nikam neponáhľame.

Platňa Doteraz vyšla na 180-gramovom vinyle v špeciálnom obale (inak, tento typ obalu bol obľúbený v polovici 60. rokov) s textami a fotografiami v limitovanom náklade 300 kusov. Myslíš, že by o ňu nebol väčší záujem? Veď už po mesiaci od vydania platne si polovica nákladu našla svojich majiteľov.

Ak mám byť seriózny, nemôžem ho už dolisovávať. Verím ale aspoň, že každý kus môže byť o niekoľko rokov vyhľadávanou raritou.

V čase vzniku projektu Story si mal regulárnu kapelu. Chápem, že nie je ľahké dať dokopy osobnosti, s ktorými na nahrávkach spolupracuješ, a vyraziť na koncertnú šnúru. Nepochybujem, že záujem o živé predstavenie tvojich piesní zo strany ozajstných hudobných fajnšmekrov by tu bol. A podľa toho, čo som videl, keď ste začiatkom roka naživo vystúpili spolu s Paľom Hammelom v SND pri príležitosti narodeninových osláv denníka SME, stálo by to za to. Budú nejaké živé vystúpenia?

Ako som spomenul, jeden z konárov stromu Story sa rozrastá celkom úspešne aj po tejto stránke – s Milanom Kňažkom za mikrofónom a s Pavlom Morochovičom na klavíri sme začali hrávať na rôznych podujatiach s literárnym a výtvarným presahom. Máme už odpremiérovaný celovečerný program. Budeme zrejme hrať dosť v Česku a občas aj doma. Chceme, aby každé vystúpenie bolo udalosťou, nebude ich preto veľa. A verím, že budú aj príležitosti podobné tej s Palim Hammelom v SND. Mám aj nejaké rokovania o predvedení celého projektu so všetkými muzikantami a spevákmi, ktorí patria k Story, ale na to treba nejaké inštitucionálne zázemie, silné médium alebo vhodné podujatie.

Spolupracuješ s kvalitnými hudobnými osobnosťami, ktorí už majú na scéne čo to za sebou. Neobávaš sa onálepkovania projektu Story, že kvôli tomu ide o akési retro, či návrat do starých čias?

Ten, kto si vypočul Potlesk v stoji, vie, že na albume sú aj experimentálnejšie záležitosti, oveľa odvážnejšie, ako u mnohých takzvaných „moderných“ hudobníkov. Celá táto debata o moderne je často úplne mimo. Na modernu potrebujete poznať a ovládať to, čo bolo predtým, nemôžete len prísť a bez kontextu začať „experimentálne“ skúšať niečo, čo vám včera napadlo. A niektoré veci sú večné. Čo je nemoderné na piesni ako umeleckej forme? Čo je nemoderné v maliarstve na zátiší? U nás práveže mnohým chýba kontext, znalosť histórie a ľudia si pletú modernosť a módnosť. Pokiaľ ide o spevákov, rozhodujúca je pre mňa uveriteľnosť výpovede. A ja proste verím textu viac Hammelovi než Lukášovi Adamcovi.

Projekt Story stojí akoby mimo tej takzvanej slovenskej popovej či rockovej scény. Možno ho chápať ako fúziu štýlov, ktorá sa chce vymedziť voči väčšinovým hudobným žánrom?

Možno ho tiež chápať ako niečo, čo vzniklo mimo tradičných slovenských „štruktúr“, bez producentov, manažérov a kalkulácií, čo by z toho mohlo kvapnúť. Niečo, čo síce nie je a nebude v hlavnom svetle, ale môže vnímavému poslucháčovi poskytovať istú alternatívu. Český kritik Pavel Víšek nazval hudbu Story „nadžánrovým písničkářstvím“ a myslím, že je to celkom výstižné.

Tvoj projekt prezentuješ ako audiovizuálnu záležitosť, čo znamená, že dôležitou súčasťou piesňového príbehu je videoklip, ktorý v prípade tvojich skladieb zapadá do celkovej atmosféry ako puzzle. Od vydania posledného klipu V nebo a peklo už nikto neverí, čo je poctivá metalová pecka, už ubehlo viac ako pol roka. Nechystáš nový klip?

Áno, vždy sa snažíme o zodpovedajúci obrazový sprievod. Máme okolo seba výborných strihačov, kameramanov, výtvarníkov i režisérov. Tento rok sme mali veľa práce s vydaním vinylu a k niektorým skladbám – napríklad k Rodnému mestu – sme sa ešte po stránke klipu nedostali. Chceme v tomto roku robiť klip aj k niektorej z úplne nových skladieb, len samozrejme, ak to má mať úroveň, nie je to lacná záležitosť.

Prezraď, ako v tvojom prípade vznikajú nové skladby? Keďže text má v piesňach Story dôležitú váhu, skladáš hudbu na hotový text, predpokladám správne?

Takmer vždy je skôr hotový text, ale už počas jeho písania mi napadá frázovanie, melódie a postupne to rozpracúvam. Akýsi štýl Story – snáď sa dá o niečom takom hovoriť – nie je v konkrétnych žánroch, ale v tom, že skladby vznikajú organicky. Slovo alebo veta ovplyvní melodický nápad, jeho rozpracovanie zasa spätne harmóniu a ďalšie melódie, význam textu a jeho poetika zasa inštrumentáciu atď. Nelepí sa to ako oddelené zložky jedna na druhú, aby to nejako skúsilo nájsť spoločnú reč. Takto to u nás nefunguje. Všetko sa tvorí v jednom a naraz, a výsledkom je ucelená výpoveď.

Svoj nový album si krstil v máji v známom hudobnom klube Bombura v Brezne, odkiaľ pochádzaš. Čo všetko ťa spája s týmto miestom?

Aj keď sa asi nedá povedať, že bez Bombury by sme aj s vtedajšími spoluhráčmi nevedeli, ktorým smerom sa vydať, tento klub mal pre nás veľký význam. Prostredníctvom neho, koncertov v iných mestách a festivaloch, v podstate spojením s vtedajšou alternatívnou scénou, sme sa naučili o eklektickosti rôznych druhov hudby a napríklad aj vzťahu komercie a alternatívy. Ten étos v Story nepochybne pretrváva.

Súčasná doba prináša stále novšie a dokonalejšie technológie, ktoré neobchádzajú ani hudbu. V čase, keď sa rodili, bolo ich cieľom pomáhať priniesť lepší zvuk, zrýchliť nahrávanie piesní, či nahradiť nástroje celého orchestra. Vyzerá to však, akoby sa karta obrátila a internet, sociálne médiá, streamovacie služby ovládli ľudí. Ako to vnímaš ty?

Nemyslím si, že konkrétne Story to nejako pomáha. Myslím si skôr, že tá záplava balastu ubližuje tomu dobrému. Neexistuje nijaká selekcia, takmer žiadna seriózna kritika, všetko sa utopí v jednom guláši. Keď nemáš čo povedať, darmo máš svoju hudbu zavesenú o hodinu na sociálnej sieti. A celkovo to vnímanie hudby ako niečoho, čo je len kulisou, čo je vlastne zadarmo a nemá žiadnu hodnotu… To je podľa mňa veľmi zlé. Niekedy by som si želal tvoriť v dobe, v ktorej hudba alebo vydanie albumu bolo veľkou kultúrnou udalosťou, o ktorej sa ešte mnoho mesiacov hovorilo, rozoberali sa texty, fotografie, bolo to zdrojom intelektuálnej činnosti. Verím, že sú ešte poslucháči, ktorým to tiež chýba, a práve na nich sa obraciame.

Autor: Ivan Straka