Medzi hudobnými novinkami sa koncom roka objavil druhý album projektu Story autora Mariana Zimu, na ktorom znejú hlasy slovenských aj českých spevákov a speváčok. Peter Lipa, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová, Martin Chodúr či Michal Prokop sú značkou kvality, a ešte k nim pribudla jedna Britka, Eva Carboni. Každý z nich má osobitý prejav, no všetci na albume spolu ladia. Nie sú to jednoduché piesne, hovoria o plynutí času, starnutí aj životných prehrách, ale vždy s nadhľadom a aj s dávkou humoru. Znejú presne tak, ako má znieť dobrý príbeh, čo vyvolá úsmev aj zamyslenie. Ako vznikal album Takzvaná duša, hovorí jeho autor Marian Zima.
Koncom roka ste vydali druhý album projektu Story s názvom Takzvaná duša. V Čechách zaznamenal úspech, okrem iného sa stal Albumom týždňa na renomovanom portáli Musicserver. To musí ísť Slovák do Prahy, aby ho ocenili?
Vraví sa, že doma nikto nie je prorokom. Zvlášť na Slovensku, kde vám skôr podložia nohu, ako by vám pomohli. Takže som za tento širší kultúrny priestor – a aj prijatie v ňom – mimoriadne vďačný.
Je to znova česko-slovenský album a je na ňom mnoho známych mien: Peter Lipa, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová, Martin Chodúr či Michal Prokop sú značkou kvality – ako viete ušiť na telo skladby pre takých rôznych interpretov? Viete už vopred, keď pieseň tvoríte, komu ju ponúknete?
Väčšinou nie. Vynárajú sa mi v hlave možní interpreti, ale v tom čase býva v hre aj viacero alternatív, spevákov s podobnou farbou hlasu, vekom, výrazom. Ak sa poslucháčovi napokon zdá, že interpret je v tej skladbe zaujímavý a prirodzený, urobili sme svoju prácu dobre. A nemusí to byť presne tá poloha, akou je ten spevák preslávený. Baví ma umiestňovať ich aj do iného kontextu. A aj oni si to pochvaľujú. Ale základom všetkého u nás sú skladby samotné, až potom akékoľvek mená.
Ste nielen hudobníkom, ale aj skladateľom a textárom, autorom celého projektu. Za veľa hovoria už názvy jednotlivých piesní: ľudia sú dnes k sebe hyeny, Stretávka zo strednej, Anjel strážnik, Mění sa čas až po titulnú skladbu Takzvaná duša o konečnosti života. Všetky texty majú v sebe dávku nostalgie, nadhľadu a humoru – v tomto duchu ste aj album plánovali, alebo tak jednoducho vyšiel z toho, čo prežívate aj vy sám?
Základom Story je autentickosť. Nekalkulujem s komerčným ohlasom ani s popularitou, nemusím sa teda emočne štylizovať. Musí to byť pre poslucháča uveriteľné, čo sa podľa môjho názoru nedá urobiť inak, ako že tam vložím veľký kus seba.
Táto zaujímavá kombinácia, zdá sa, sedí všetkým interpretom – Prokop spieva Příliš dlhouho jsem byl takhle, až mi zrezavěla vůle, Peter Lipa ako Anjel strážnik priznáva, že „drobná kriminalita“ je aj v rajských záhradách, Zuzana Homolová nemá na stretávku so spolužiakmi ani vhodné šaty, ani čím by sa im pochválila a Milan Kňažko zablúdi do rodného mesta, kde bol chvíľu majstrom sveta… Ako sa dá do vážnej témy dostať humor?
Charles Chaplin povedal, že komédia je tragédia, ktorá sa deje niekomu inému. Často nemajú k sebe až tak ďaleko. A niektorí ľudia sú duchaplnejší aj v bežnej konverzácii. Vaša otázka ma, mimochodom, privádza k uvedomeniu si, ako veľmi dôležitý je zmysel pre humor aj medzi umelcami pôsobiacimi v rámci Story.
Aj hudobne album pôsobí jednoliato, napriek takým odlišným interpretom. České médiá o ňom píšu, že je „zahalený blues-rockovo-šansónovým dymom“. Ako sa vám podarilo a vyzdvihnúť individualitu jednotlivých spevákov a speváčok a zároveň ich spojiť v jednej výpovedi?
Snažíme sa byť maximálne precízni, nielen po technickej stránke, ale aj myšlienkovej, konceptuálnej. Všetci, ktorí tvoria piesne, majú k dispozícii rovnaký počet tónov a písmen. Diabol je preto ukrytý v detailoch – a pravdaže aj v miere osobnej disponovanosti účastníkov.
Michal Prokop a Marian Zima.
Okrem slovenčiny a češtiny znie v jednej skladbe aj angličtina, na albume spieva britská speváčka Eva Carboni. Prečo ste si vybrali práve ju?
S Evou je to zaujímavá Story. Ako tisíce iných poslucháčov na celom svete som sa zamiloval do jej hlasu cez jej skladby na Youtube. Niekoľko rokov som ju počúval a hovoril si – škoda, že tu nie je nikto podobný, pre koho by sa dalo písať… Napokon som sa cez jej londýnskeho producenta odhodlal poslať jej jednu skladbu v angličtine, ktorú sme, mimochodom, nahrávali v pravej bluesovej mekke menom Prievidza. Najprv mi odpísali, že sú “plní” a nič nepotrebujú, ale napokon – na moje veľké potešenie – mi oznámili, že ju berú. Vyšla na úspešnom Evinom albume Blues Siren a na albume Story je jej predĺžená raritná verzia.
Cenná je aj vaša spolupráca s Michalom Prokopom. Najprv ste mu napísali veľmi silný text Vyrovnání na jeho album Ostraka, v ktorom starnúci muž účtuje so životom. On vám na album Takzvaná duša naspieval skladbu Příliš dlhouho jsem byl takhle – žádná sláva, samý trable. V skutočnosti patrí medzi české hudobné legendy – ako sa s pesničkou zžil?
Podľa mňa skvele. Rádio Beat pesničku hneď zaradilo do playlistu popri všetkých svetových legendách, takže asi nielen podľa mňa. Toto je, mimochodom, jedna zo skladieb, ktorú som už písal s predstavou konkrétneho speváka, a vedel som, že ak ju Michal naspieva, nemôže to dopadnúť zle.
Michal Prokop naspieval pieseň na album Mariana Zimu Takzvaná duša.
Pieseň Vyrovnání, ktorú Marian Zima napísal pre Michala Prokopa na jeho album Ostraka
Lucia Šoralová je Slovenka, ktorá už roky žije v Prahe a má silné šansónové cítenie. Na albume spieva pieseň Všichni jsme herci, v ktorej jej výkon prirovnávajú k výkonu Hany Hegerovej. Jej skladba je jediná live na celom albume, všetky ostatné sú štúdiové nahrávky – prečo?
Vždy sa mi ako poslucháčovi pozdávalo, ak sa “preložili” štúdiové veci nejakým živým záznamom, hoci aj s chybami. Ale hlavným dôvodom v tomto prípade bol aranžmán. Kvôli konkrétnemu vystúpeniu na odovzdávaní cien pre architektov pripravil slávny skladateľ Ondřej Soukup pre Story špeciálny sláčikový aranž, ktorý nikde inde nebol odprezentovaný. Tak sme to zakonzervovali pre históriu týmto spôsobom. A fakt, že Lucia je jedna z najautentickejších posthegerovských šansoniérok, rozhodne podpisujem.
Takzvaná duša vznikla štyri roky po prvom albume projektu Story, ktorý sa volal Potlesk v stoji – a ona sa tiež rodila štyri roky. Nie je to na dnešnú rýchlu dobu pomalšie tempo?
Bohužiaľ, rýchlejšie to nejde. Mne trvá jedna skladba aj pol roka, a našiel by som aj také, ktoré sme po rôznych štúdiách pilovali aj dva roky. A tiež, nikdy nerobíme skladby kvôli nejakému konkrétnemu termínu, ako je vydanie albumu alebo podobne. Skladám i nahrávam ich priebežne a album vždy len potom zhrnie nejaké obdobie.
Je to album pre náročnejšieho poslucháča, nebudú to tzv. rádiové hity, vás to však, zdá sa, neodradí. Bude projekt Story pokračovať? Máte už teraz niečo v pláne?
Dramaturgovia komerčných rádií sa tvária, že Story nie je pre ich publikum, že je to údajne príliš náročné, či príliš temné. Pritom sú to stále “normálne” pesničky, aj keď je fakt, že s tzv. slovenskou popscénou veľa spoločného nemajú. V rádiách sa teda veru bohužiaľ príliš objavovať nebudú. Ale mnohí sú na tom ešte horšie a ja som vďačný za každú príležitosť. A plány? Na budúci rok by sme radi “vyskladnili” dva ďalšie klipy k piesňam z “Takzvanej duše” a teším sa aj na vydanie niekoľkých nových skladieb, ktoré sme v uplynulých dvoch rokoch urobili s pánom Soukupom. K tomu hádam pár dobrých koncertov s Milanom Kňažkom a možno aj Luckou Šoralovou.
Autor: Zora Handzová
Zverejnené na pravda.sk