Rocková hudba na Slovensku funguje dlhé roky ako milý klub, kde sa každý s každým pozná a hudobná produkcia je trochu predvídateľná. A odrazu sa vám do rúk dostane autorský projekt, hudobne zrelý, pestrý, textovo zvláštny, znepokojujúci. Marian Zima pripravoval svoj album Story: Potlesk v stoji, viac než štyri roky.
Keď som počúval celý album Story, akoby ma niekto oberal o posledné zvyšky ilúzií. Story mi pripadá ako príbeh, v ktorom sa svet mrví, rozpadáva. Baroková márnosť nad márnosť?
Nebolo to vedomé. Asi to vyviera niekde z hlbších sfér. Jednotlivé piesne sú jednotlivými príbehmi, autentickými emóciami, ktoré vyvreli na povrch. Pravá tvorba je vždy aj psychohygienou autora. Umiestnením skladieb spolu a za sebou sa vytvoril zasa nejaký iný tvar, iný svet, ktorého vyznenie úplne presne ani neviem posúdiť. A ani to už nie je na mne. To, čo je tam vložené, si už každý musí „vybrať“ sám. Ak sa mu, pravda, žiada pátrať pod povrchom, čo sa ľuďom chce čoraz menej. V tých skladbách – napríklad v piesni Kontinuum – je však ukrytá aj nádej, že nie sme sami. Že to, tým, čo prežívame, už niekto prešiel a prežil to.
Po hudobnej stránke je to album pestrý, od blues-rockovej Bojím sa nočných zvonení s Petrom Lipom, otváraciu elektronicko-alternatívnu Potlesk v stoji s Milanom Kňažkom, cez temer industriálnu Bratislava, Aupark s výborným Milanom Ondríkom, až po typické skladby, ktoré by v USA niesli označenie AOR, teda adult oriented rock. Prečo práve takáto žánrová, mimochodom suverénna (-nevadí?:-), pestrosť?
Robím len to, čo nazývam „zaopatrovaním“ pesničiek. Keď ich už privediem na svet, musím sa o ne postarať. V mojom ponímaní, podobne ako je každé dieťa individualitou, si každá skladba žiada osobitý prístup, iné oblečenie, hľadá si iných kamarátov. Prirodzene mi to vyplynie do nejakého tvaru. Je jednoduché robiť žánrové albumy, využívať schémy. Aj pre mnohých ľudí je jednoduchšie dostať to, čo už poznajú, čo očakávajú. Ja hľadám poslucháčov bez predsudkov a s otvorenou mysľou, ktorí sa chcú nechať prekvapovať.
Story je štúdiový autorský projekt, ktorý vznikal niekoľko rokov. Čo je nie typický domáci spôsob produkcie hudby. Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto prístup, vytvoriť takéto svojbytné dielo vybočujúce z radu?
Asi najlepšia odpoveď na vašu otázku je – nerozmýšľal som nad tým. Tvoril som postupne, bez plánov, čo z toho napokon bude, aké to bude a tak ďalej. Album vznikol vlastne takpovediac en passant, mimochodom. Keď som začal s pesničkami, absolútne som nevedel, čo bude o pár rokov. Ja to vnímam ako akési zastavenie sa na dlhej ceste, možnosť istého zhrnutia istého časového úseku.
Asi ani jedna zo skladieb nevyhovuje plochému formátu hudobných rádií. Nechceli ste počuť, ako vás rádiá hrajú? Je snaha robiť rádiové skladby, aspoň jednu na album, podliezaním vkusu? Priznajme si, veľa z dnešnej rádiohudby je jednoduchým pesničkovým popgýčom…
Nie je to tak úplne pravda. Niektoré skladby – Bojím sa nočných zvonení či Potlesk v stoji – sa celkom hrajú v Slovenskom rozhlase či v Rádiu FM. Ale späť k otázke – áno, chcel by som počuť, ako ma rádiá hrajú. Je to cesta, ako dostať svoju hudbu k ľuďom. Rozdiel je v tom, či pre to urobíte nejaký kompromis, nejako „rádiovejšie“ pesničku začnete, vystriháte sóla, prispôsobíte ju, čo som ja zásadne nechcel. Skladba Keď sa nikto nedíva s Pavlom Hammelom sa začína tridsaťsekundovým introm hlasu a klavíra a má viac ako šesť minút – opak toho, čo chcú komerčné rádiá – ale tak to proste vyšlo.
Napriek tomu, že sa hudbe venujete niekoľko desaťročí – aj ako hudobný publicista, aj ako muzikant – stojíte trochu mimo štruktúr slovenskej rockovej hudby. Ako sa vám podarilo presvedčiť na spoluprácu muzikantov ako Pavol Hammel, Peter Lipa či Zuzka Homolová?
Presvedčili ich len skladby samotné. Nemal som na to iné „páky“, len dúfať, že pochopia môj zámer. Nebolo to jednoduché a ani príjemné, čakať na ich rozhodnutie. Som šťastný, že som s nimi mohol spolupracovať, veľa som sa od nich naučil. Ich spokojnosť je aj mojou spokojnosťou. To, že som akoby mimo štruktúr, mi umožňuje slobodu v tvorbe.
Tým, že Story je prevažne štúdiový projekt, nedá sa na ňom zarobiť. Ja sa neuchádzam o kus koláča, o ktorý tu väčšina muzikantov bojuje. Mňa zaujíma len tvorba samotná, pocit, že pred chvíľou ešte nič nebolo a zrazu niečo je, a niekoho to snáď aj poteší. Permanentne hľadám, a našťastie aj zatiaľ nachádzam umelcov, ktorí tento zázrak tvorby chcú zdieľať so mnou.
Ten mrazivý pocit istej morálnej dezilúzie zo spoločnosti, ktorý som cítil z albumu, vychádza najmä z textov, ktoré mi viac než piesňové texty pripomínajú básne o hľadaní zmyslu život, bytia i odmietania povrchnosti. Z tohto pohľadu je veľmi krásny dialóg s akýmsi vyšším princípom v skladbe Keď sa nikto nedíva, ktorú smutne spieva Pavol Hammel. Aký dôležitý je pre vás text v hudbe?
Mimoriadne. Zásadne. Som odchovaný pesničkármi, či už angloamerickými, francúzskymi, ruskými, či československými. Slová sú obsah, zvyšok je forma. Zladiť výpoveď s hudbou, vrátiť pesničke jej podstatu. Nerezignovať na výpoveď hocijakým textom alebo angličtinou. To je len veľmi často alibi, keď autor nechce alebo nemá čo povedať. U nás i v Česku máme ohromne kvalitnú pesničkársku tradíciu, je na čo nadväzovať – možno už aj v hudobne trochu inej podobe, než je folkový spevák so španielkou.
Punkovo ladená skladba Z knihy receptov, kde spieva Peter Punto Remiš či Bratislava Aupark s recitatívom Milana Ondríka sú typické ironické provokácie. Chceli ste aj provokovať? Aby sme sa aspoň trocha zamysleli, či sme – aby som citoval – normálni?
Asi áno. Niektoré skladby sú politické, ale nie v tom najjednoduchšom zmysle, koho voliť a koho nie, skôr tak, ako je celý život a svetonázor každého človeka vlastne nejakým druhom politiky. Celé Story je pokus o hru medzi autorom a poslucháčom. Viac či menej úspešne kódujete svoje emócie a myšlienky, dávate im nejaký estetický rámec, ale na konci toho všetkého dúfate, že niekto bude ochotný pristúpiť na vašu hru a odkódovať to. Ak som hovoril o zázraku tvorby, toto je zasa jej prekliatie.
Marian Zima je hudobným skladateľom, textárom a basgitaristom. Projekt Story pôvodne existoval ako koncertná skupina, už štyri roky však autor a textár Marian Zima nahrával svoje autorské pesničky s hosťujúcimi muzikantmi a spevákmi.
Autor: Martin Kasarda
Foto: René Miko
Zverejnené na kultura.sme.sk