Hudobné kompilácie tu boli zrejme odjakživa. Vydavatelia ich prostredníctvom napríklad upozorňovali na svoje úspechy a poslucháčom, ktorí si nekupovali radové albumy, či single, ponúkali na jednej platni prehľad toho zásadného za dané obdobie. Kompilácie boli mimoriadne obľúbené i v komunistickom Československu, teda hlavne Česku, kde majitelia stajní (hlavne Janeček – Vágner – Štaidl) využívali tieto skladačky na predstavenie svojich koní, z ktorých mnohé častokrát vydali iba pár singlov, ktoré sa takto dostali k ľuďom. Kompilácia je v podstate i každé jedno best of , kompilácie môžu byť tiež žánrové, či globálne mapujúce nejaké historické obdobie. A kompiláciou môže byť i Takzvaná duša, ktorá nespĺňa ani jeden z týchto atribútov a i vďaka tomu je tak úžasná.

Marian Zima je skladateľ i básnik, umelec každou jednou svojou bunkou a tiež autor projektu Story, ktorý nie je na slovenskej hudobnej scéne nijakým nováčikom, avšak, bohužiaľ, málokto o ňom vie. Počúvajúc kompiláciu Takzvaná duša som si ešte viac uvedomil, v akej uponáhľanej dobe žijeme, i to, ako kvalitná tvorba potrebuje chvíľu, v ktorej sa môžeme zastaviť, venovať jej pozornosť a nepoužívať ju iba ako kulisu k niečomu inému. Takzvaná duša je ucelený komplet, pri ktorom treba vnímať rovnako hudbu, text i interpreta, aby poslucháč pochopil zmysel i napríklad to, prečo ten či onen interpret spieva tú či onú skladbu. Marianovi Zimovi sa podaril malý zázrak. Kompilácie majú väčšinou nejakého spoločného menovateľa. V tomto prípade je to vlastne žánrový i interpretačný miž-maž, o ktorom keby niekto rozprával, že ho chce realizovať, tak neuveríte, že to môže fungovať. A napriek tomu všetkému, dávno som nepočul tak komplexne fungujúcu nahrávku.

Priznám sa, že jediné, čo má máta i po niekoľkotýždňovom počúvaní je úvodná jednohubka Iba dym, štyridsaťsekundové intro, ktoré s odkazom na svoj názov vyfučí ako dym, ale ten zvyšok ostáva, zaručujem!

Obľúbenou frázou v rádiách a aj hocikde inde je slovné spojenie soundtrack môjho života. Ide o hudbu, ktorá poslucháča v živote nejako formovala, alebo znela v zásadných momentoch jeho života. Pre mňa je jedným z takých reálny soundtrack k filmu Bony a klid, ktorého autorom je Ondřej Soukup, s ktorým mimochodom Marian Zima už kuje nový, veľkolepý projekt, a na ňom bola skladba Hold Me Baby, taká veľkolepá popina s veľkým ženským hlasom. Takzvanú dušu otvára rockové blues Alive And Breathing, ku ktorého nahraniu Zima získal svetoznámu Evu Carboni, ktorá svojim hlasom dala pesničke rovnako silnú emóciu, ktorú som temer štyridsať rokov prežíval so spomínanou skladbou, čím som hneď v úvode nadobudol pocit, že toto bude veľká vec. A je to tak. Odpal, ako v prípade Apolla na Mesiac a to je iba začiatok.

Nasleduje Michal Prokop v pesničke Příliš dlouho jsem byl takhle. Kombinácia Prokop – Zima funguje neskutočne. Slovenský autor to dokázal už na Prokopovom albume Ostraka, na ktorý legendárnemu spevákovi napísal text piesne Vyrovnání, pre mňa najsilnejšia skladba na oceňovanom Prokopovom albume. Na Takzvanej duši je dôkaz, že dvojica funguje i v móde spevák – skladateľ – textár, pretože Zima k pesničke na svojom projekte pre Prokopa zložil i hudbu a zrobil to s takým nadhľadom a takou ľahkosťou, akoby to boli kamaráti z ulice poznajúci sa od detstva.

Nemusí to tak vnímať každý, ale v prípade piesne Stretávka zo strednej, podľa mňa Zima v spolupráci so Zuzanou Homolovou vyčarovali nové Čerešne. Keby pesnička dostala mediálny priestor, po rokoch je z nej rovnako legendárna záležitosť ako šansón Lasicu a Hegerovej. Stretávka zo strednej má na to všetky predpoklady. Hudba a konečná produkcia sú neuveriteľné a autorovi i speváčke sa do skladby podarilo dostať presne ten potrebný francúzsky smrad, ktorý z nej robí šansón, ktorý je síce slovenský, avšak hravo mu uverí hociktorý Francúz. Napísať, že ma táto pieseň baví je nosením dreva do lesa, lebo to platí pri celom albume.

Pri francúzskom smrade ešte ostaneme, pretože Homolovú na albume nasleduje Milan Kňažko. Jeho celoživotná spojitosť s Francúzskom nie je nijaké tajomstvo, tajomstvom pre mňa je, prečo s Kňažkom ešte nikto nenahral celý šansónový album, alebo bluesový, alebo jazzový, ale teda hlavne šansónový. Kňažko síce nie je Pavarotti a Michal Horáček hovorí, že šansón môže spievať každý, ale naopak, šansónový album Milana Kňažka si predstavujem ako veľkolepý zážitok. Aj preto sa teším, že na Takzvanej duši má zastúpenie hneď dvakrát a okrem Rodného mesta mu prischla i titulná skladba.

Takzvaná duša zapustila prvé korene už v roku 2023, hoci ktovie, či vtedy niekto tušil, aký skvost z toho napokon bude. V novembri daného roku však Martin Chodúr predstavil singel Mění se čas, pričom cohenovskej balade doprial i videoklip. Je až neuveriteľné, ako mladý spevák zapadá do spoločnosti starých bardov, čo iba dokazuje jeho unikátnosť a schopnosť zaspievať presvedčivo čokoľvek.

Média s dušou zaradili do playlistov aspoň pesničku Anjel strážnik, ktorú interpretuje Peter Lipa. Tu je opäť fascinujúce, aký bravúrny text dokázal Zima napísať Lipovi doslova na telo. Text si Lipa zhudobnil sám a je z toho chytľavé blues s rockovým nádychom, z ktorého by boli nadšení i obyvatelia na brehoch Mississippi. Vtipný text v štýle, ktorý má Lipa mimoriadne v obľube a je jasné, že si to užíva interpret, rovnako tak, ako i poslucháč na druhej strane.

Ondřeja Soukupa som už spomínal v úvode. Na Takzvanej duši je zastúpený i autorsky, keď pre svoju partnerku Luciu Šoralovú zhudobnil Zimov text Všichni jsme herci. Toto je zase moment, ktorý ma preniesol do kultového filmu Schindlerov zoznam. Lucia Šoralová má výnimočný, drsný, surový hlas, presne sa hodiaci pre takýto filmový aranžmán, ktorému dominujú sláčiky a súzvučný i s podstatou textu. Opäť autorská kombinácia, ktorá si absolútne sadla a fakt, že dvojica Soukup – Zima pracuje na celom projekte, je viac než potešujúci a osobne sa už neviem dočkať finálnej podoby.

Záver albumu je nekompromisnou pohľadnicou nášho súčasného života (v texte), ktorý autor výstižne zhrnul do jednej vety, názvu piesne, Ľudia sú dnes k sebe hyeny. Interpretmi piesne sú Ondrej Juraši a René Lacko.

A to je všetko. Respektíve, dúfam, že to nie je všetko, ale pre tento moment áno. Takzvaná duša je k dispozícii na CD a vinylovej platni, a čokoľvek z toho si nájdete v internetovom obchode projektu Story, kde nájdete i predchádzajúce nahrávky, ktoré tiež stoja za pozornosť.

Teraz by to mohlo byť všetko. Takzvaná duša je pomyselná umelecká zážitková gastronómia s jedným prípitkom a deviatimi naozaj luxusnými chodmi. Kompilácia, prostredníctvo ktorej Marian Zima dokazuje, že pri takejto skladačke vôbec nie je podstatné zamerať sa na hudobný žáner, ale skôr na to, ako dať k výnimočne napísanému materiálu dohromady partičku ľudí, z ktorých každý jeden prinesie do projektu niečo svoje čo do žánru i čo do interpretácie, pretože spevák musí vedieť o čom spieva, a potom niekto s naozaj umeleckou dušou, v tomto prípade Marian Zima, to dokáže ukočírovať tak, že si napriek žánrovej pestrosti poslucháč na konci povie, že presne tak to malo byť a nič mu na tom neprekáža. Viac-menej ignorovať takúto nahrávku je istým dôkazom našej (ne)kultúry. Marian Zima nemá za sebou silných producentov, ani vydavateľa, ktorý by ho pretlačil do éteru, alebo mu zaplatil drahú kampaň. Má však mimoriadné umelecké cítenie a za takýto album by mu vo svete ruky – nohy bozkávali. Ak hudbu nevnímate iba ako kulisu, toto je album pre vás.

Sebairónia, nostalgický pohľad do minulosti, príbehy, ktoré sú naoko nevypovedané až dokonca, aby ste si ich záver a kontext domysleli. Je len na Vás, ako si tvorbu muzikanta, skladateľa a textára Mariana Zimu vyložíte. Na jeho novom albume sa, kúsok po kúsku, odhaľujú ďalšie čriepky jeho duše.

Marian Zima nikdy nemal nič spoločné s klasickou naráciou, je silne obrazotvorný, asociatívny, po poetickom obraze je schopný poslucháča zneistieť náhlym zvratom. A ten príbeh vôbec nemusí vnímať z jeho uhla pohľadu, práve v tom je jeho tvorba silná a nikdy nie prvoplánová.

Niekoľko rokov trvalo, kým sa objavil nový album tohto autora. Zima sa nikdy neriadil marketingovými pravidlami, ani šablónami, ktoré by ho zaradili do hitparád. Tvorí, aby vypovedal príbehy – a čo je pri jeho piesňach špecifické, nielen, že každá otvára iný kus minulosti, iný príbeh, novú emóciu, ale i interpreti skladieb sú rôzni. Jeho projekt Story Takzvanou dušou (album vydaný koncom roka 2025) opäť raz “dospel”, je to ďalší krok k tomu, aby k nám prostredníctvom jeho piesní do našej spoločnosti pribudla ľudskosť. Áno, aj s temnejšou, melancholickou stránkou, či citeľným spomínaním na to dobré, čo už kedysi bolo, taktiež bolesťou, hudobne i textovo obalenou do istej formy hedonizmu. Zvukového i citového. To, čo Takzvanú dušu, robí jedinečnou od prvej až po poslednú skladbu, sú ľudské príbehy, ktoré nájdete aj v piesni bez slov, či len clivej, nápadne jednoduchej introdukcii, vypovedanou len sólovou gitarou. Iba zopár akordov, a predsa tak výpovedných. Viac potom povie šansónové rozprávanie – spievanie Zuzany Homolovej. Medzi ďalšími, ktorí sa na púť príbehov so Zimom vybrali, sú Peter Lipa, Milan Kňažko, Lucia Šoralová, Martin Chodúr, Michal Prokop a britská speváčka Eva Carboni.

Tento album si mnohými všimnete aj pre jeho zovňajšok. Vytŕča pomedzi ostatnými aj vizuálom i bukletom v netradičnom formáte, ktorý keď rozbalíte ako vianočný darček, zbadáte tváre a v nich zachytené príbehy. Portréty interpretov – krásno-smutnej Lucie Šoralovej, zadumaného Petra Lipu, Milku Vášáryovú a jej neopakovateľný úsmev a pohľad skrývajúci (možno) zabudnutú spomienku, ktorá zrazu znovu ožila. Vizuálne je v centre tvár Michala Prokopa, československej legendy – každá jeho vráska má v sebe špecifické čaro. Sú to zreteľne vypovedané príbehy v tvárach ľudí, ktorí sa spolu s vami a Marianom Zimom vyberú do doposiaľ neodhalených miest psyché. Zadívate sa na tie obrázky a postupne sa vám k nim začnú priraďovať príbehy. Začínajú sa zahmlievať, vidíte ich nezaostrene, pretože popri nich vám už znie hudba, ktorú spočiatku vnímate len vzdialene. Toto nie je album na prvý posluch. Iste, ohúri, svojou rozmanitosťou, spektrom emócií a príbehov, v ktorých sa kreuje možno aj ten váš vlastný, osobný, vyvolaný v asociácii práve tým, čo sa vám predostiera v textoch a hudbe. No už pri ďalšom počúvaní v nich odhalíte podstatne viac. Rozpoznávate neopakovateľné sólo Nikolu Bankova či spomínanú jednoduchú gitaru, tvary, formy a farby hudby, korešpondujúce s tým, čo počujete v slovách, nadobúdajú reálnejšie kontúry. Presne toto v dnešnej dobe rozpínajúcej sa AI potrebujeme. Praobyčajnú ľudskosť. Texty, ktoré pohladia, ale i rozplačú. Tie, pri ktorých sa vám vynoria spomienky, no vzápätí ďalší, ktorý vám dá drsnú facku, aby ste sa prebrali.

Album otvára klavírna ouvertúra Pavla Morochoviča Iba dym. Trvá 40 sekúnd a je mostíkom medzi predchádzajúcou tvorbou Zimu a zároveň otvorením novej etapy. Morochovič sa podieľal aj na zvuku cédečka, ktoré je rovnako ako toto krátke, no výpovedné intro čisté a sústredené. Je to priestor na to, aby sa človek mohol dostať do inej dimenzie. Harmonicky ani inštrumentálne ničím nerušený priestor, krátke zamyslenie a koncentrácia na to, že Story prináša svet plný poetickosti, obrazov a príbehov. Komorných, citlivých, krehkých.

Alive and Breathing vás katapultuje do minulosti. Soundom i hlasom. Blues rock a britská hosťujúca speváčka Eva Carboni, ktorá disponuje plným, sýtym, veľkým hlasom, aké sa “nosili” v minulosti. Perfektné výšky, mohutné stredy a plné hĺbky, čo viac si človek k rockovej hudbe podfarbenej bluesovou atmosférou môže priať. Gitarové sóla kvalitné a prekvapivý, neukončený záver – otázka, na ktorú možno nájdete odpoveď v ďalších songoch.

Napríklad aj v ďalšej, Příliš dlouho jsem byl takhle, v podaní Michala Prokopa. Pulzujúca rytmika, opakujúci sa riff, akustický zvuk gitary až po druhý verš v medzihre s plnším zvukom elektrickej gitary (skvelý René Lacko – opätovná spolupráca aj na tomto albume), dodávajúci tejto výpovedi na pravdivosti, osobný prejav, robí z tejto pesničky uveriteľný príbeh. Jeho civilný prejav, dylanovský spev je to, čomu okamžite uveríte. Nie je to ľútosť, skôr krutosť a realita života, zaobalená do rádoby príjemného rozprávania. Za ním vás doslova udiera do tváre to, čo náš život tak strpčuje. “Zhrubla řeč i klouby na rukách”, “večer taky není záruka” – ten sarkazmus je skrátka nezameniteľný.

V piesni Stretávka zo strednej sa Zuzana Homolová dotkne asi všetkých, ktorí majú za sebou túto trpko-clivú skúsenosť. V prejave je cítiť úsmev a bolesť zároveň. V Homolovej je niečo magické, čo vás prinúti opätovne vypočuť si túto pesničku – takú čistú, jasnú a zároveň takú komplikovanú. Vyrozpráva svoj (a možno aj ten váš) príbeh tak, že chvíľu máte pocit, že zostalo niečo nevypovedané. Vo vzduchu akoby zaznela otázka, no keď si pieseň vypočujete niekoľkokrát, zistíte, že je v nej povedané všetko. Otázku skôr vzbudzuje jednotlivec, ktorý vybočí iným smerom, ako tí ostatní, čo sa tomu tak náramne čudujú.

Zima nemoralizuje, občas jeho spomienky zabolia, no nemá potrebu ich vysvetľovať. Sú to jeho poviedky, každá o inom, no vždy osobné. Rodné mesto zveril autor Milanovi Kňažkovi. Pamätáte si, keď počas odovzdávania Krištáľového krídla naživo odpálil pesničku Potlesk v stoji? Tie váhavé reakcie a rumence v tvárach v publiku – sťaby pivónie. Slušný punk! Takto má vyzerať reflexia spoločnosti. Kňažko je v Rodnom meste recitatívny a pritom patrične dramatický. Je to typ temnej skladby, v ktorej si predstavíte zadymený bar, človeka s deviatym drinkom za sebou, desiatym pred sebou, hľadiaceho otupeno do svojich nezastaviteľne sa vyplavujúcich spomienok a kdesi na improvizovanom pódiu hrá bluesová kapela, s improvizujúcim saxofonistom.

Saxofón Nikolu Bankova dokresľuje príbeh o návrate, pri jeho hre sa vám vybavujú útržky filmu. Story prináša to, čo si mnohí intenzívne predstavujeme, no nedokážeme to vysloviť. Aké to bude, keď sa ocitneme pred poslednými minútami našich životov? Aké “obrázky” budeme vidieť? Budú čiernobiele? Budú v nich naše lásky z minulosti? Budú pekné či budeme vidieť štíhly vztýčený prostredník? Cinematická hudba aj touto formou prenikla do jednotlivých obrazov kompozície – Bankovovi veríte, že jeho sólo nie je nacvičené. A nie je to len medzihra, v ktorej saxofonista dominuje. Jednotlivé frázy a verše saxofón potvrdzuje, dopovie a rozvinie to, na čo čakáte.

Ak sme vyzdvihli saxofón, potom v ďalšej skladbe je to klarinet, ktorý vás uchváti. Tento nástroj všestranného využitia má podmanivú farbu v rukách Martina Chodúra. Ten je aj spevákom v piesni Mění se čas. Iba vysoký tón na klavíri určuje rytmickú štruktúru a svojou ľadovou farebnosťou sa ostentatívne pripomína. Chodúr, známy svojím veľkým, objemným hlasom, je predstavený v nezvykle jemnej polohe. Bilancuje plynutie času, niet v týchto myšlienkach priestor na pátos, skôr na introspektívu. Chodúr je výborný v speve, má tón absolútne pod kontrolou, rovnako je vyrovnaný a výpovedný i v hre na klarinete. A pritom je to ústredný motív, ktorý sme už počuli a je nám dôverne známy. V tejto piesni sa neexperimentuje, len podporuje farbami v jenoznačne vytýčenej melodickej línii. Skladba je čistá, Chodúr ju interpretuje s veľkou úprimnosťou a pochopením. Každá z piesní má svojho spoločného menovateľa a tým je život sám, no každá zároveň prináša osobitne spracovaný, iný príbeh, s novou hudobnou dimenziou. A tak Chodúr “tancuje” nostalgickým valčíkom, z ktorého je vám smutno, no zároveň je ako sprítomňujúca sa realita kombinovaná so spomienkami. Tak trochu neúprosná realita, ale aspoň reálna. Ako inak, s otvoreným koncom a vo vzduchu plynúcou otázkou.

Aj Peter Lipa patrí medzi dvorných spevákov Zimu. Anjel strážnik v podaní nášho legendárneho bluesmana prináša štipku humoru a zároveň nadhľad nad vecou. Lipa je v tomto hudobnou štýle prirodzený, jeho swingujúci prejav je mimoriadne nákazlivý, rytmika skladby je korunovaná špecifickou poetikou, ktorá mu sadne ako uliata. Je to krátkodobé odľahčenie albumu, no pritom pieseň nenarúša jeho kompaktnosť.

Titulnou skladbou albumu je Takzvaná duša, v ktorej úvodom počujeme pulzujúce bicie a basgitaru, no najmä známu melódiu v klavíri – Anička dušička, kde si bola. Lebo kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Keď sa v poslednej dobe jazzmeni pretekajú, kto spraví lepšiu variáciu na Červené jabĺčko (až sa akosi stalo, že túto pieseň už viac nemôžem počúvať – lebo to, čo má byť spomienkou na domov, je zrazu sprofanované a šablónovité), zasvietila na tomto albume Anička dušička úplne novým dychom. Anička nie je ani sladká, aj keď má v sebe sláčikové nástroje pripomínajúce klasické aranžmány, ani experimentátorská. Ostala svojská, v originálnej inštrumentácii a nefalšovanom prejave Milana Kňažka. Je to osobná meditácia o konci a tichu, o tom, či nastane prázdno, no napriek tomu nie je negatívna. Skôr prehodnocuje, čo bolo.

Všichni jsme herci je osobným vkladom Lucie Šoralovej. Je to živá nahrávka zaznamenaná z koncertu v Starej tržnici zo septembra roku 2024. Aranžmán skladby pripravil Ondřej Soukup, s eleganciou, ľahkosťou, klasikou, nakombinovanou tak, aby vynikol dramatický prejav Lucie Šoralovej. Sólo husle pekne korešpondujú s príbehovým, šansónovým stvárnením speváčky, sláčiky celkovo dotvárajú dramatický efekt. Lucia s hlasom krásne pracuje. Od tých najintímnejších odtieňov v pianissime – v zamyslení, v hlbších tónoch, hlas dokáže flexibilne vystupňovať do uveriteľnej teatrálnosti. V momente, keď sa začíname, putujúc novým albumom, prikláňať na stranu temnosti, zamýšľania, nostalgie a clivoty, sa z čista jasna objaví energický záver. Ľudia sú dnes k sebe hyeny s Petrom Remišom – to je ohromná energia, v dychoch a rytmike, text o závisti, ľudskej hlúposti a drzosti vám pripadá pri tejto hudbe ako z iného sveta. Je to opäť iný pohľad na pravdu – istú formu jej surovosti a každodennej reality. To, s čím sa dennodenne stretávame.

Takzvaná duša pozýva do mimoriadne osobných príbehov. Vyžaduje si umné, pozorné a citlivé počúvanie, pochopenie pre asociácie. Je to album, ktorý je na našom trhu jedinečný a pripomenie vám, že okrem popových odrhovačiek existuje paralelný, úplne odlišný svet inej tvorby. Hoci je v menšine, je intenzívny a keď sa raz za čas ozve, určite zanechá stopu.

Autor: Zuzana Vachová

Koncom roka ste vydali druhý album projektu Story s názvom Takzvaná duša. V Čechách zaznamenal úspech, okrem iného sa stal Albumom týždňa na renomovanom portáli Musicserver. To musí ísť Slovák do Prahy, aby ho ocenili?

Vraví sa, že doma nikto nie je prorokom. Zvlášť na Slovensku, kde vám skôr podložia nohu, ako by vám pomohli. Takže som za tento širší kultúrny priestor – a aj prijatie v ňom – mimoriadne vďačný.

Je to znova česko-slovenský album a je na ňom mnoho známych mien: Peter Lipa, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová, Martin Chodúr či Michal Prokop sú značkou kvality – ako viete ušiť na telo skladby pre takých rôznych interpretov? Viete už vopred, keď pieseň tvoríte, komu ju ponúknete?

Väčšinou nie. Vynárajú sa mi v hlave možní interpreti, ale v tom čase býva v hre aj viacero alternatív, spevákov s podobnou farbou hlasu, vekom, výrazom. Ak sa poslucháčovi napokon zdá, že interpret je v tej skladbe zaujímavý a prirodzený, urobili sme svoju prácu dobre. A nemusí to byť presne tá poloha, akou je ten spevák preslávený. Baví ma umiestňovať ich aj do iného kontextu. A aj oni si to pochvaľujú. Ale základom všetkého u nás sú skladby samotné, až potom akékoľvek mená.

Ste nielen hudobníkom, ale aj skladateľom a textárom, autorom celého projektu. Za veľa hovoria už názvy jednotlivých piesní: ľudia sú dnes k sebe hyeny, Stretávka zo strednej, Anjel strážnik, Mění sa čas až po titulnú skladbu Takzvaná duša o konečnosti života. Všetky texty majú v sebe dávku nostalgie, nadhľadu a humoru – v tomto duchu ste aj album plánovali, alebo tak jednoducho vyšiel z toho, čo prežívate aj vy sám?

Základom Story je autentickosť. Nekalkulujem s komerčným ohlasom ani s popularitou, nemusím sa teda emočne štylizovať. Musí to byť pre poslucháča uveriteľné, čo sa podľa môjho názoru nedá urobiť inak, ako že tam vložím veľký kus seba.

Táto zaujímavá kombinácia, zdá sa, sedí všetkým interpretom – Prokop spieva Příliš dlhouho jsem byl takhle, až mi zrezavěla vůle, Peter Lipa ako Anjel strážnik priznáva, že „drobná kriminalita“ je aj v rajských záhradách, Zuzana Homolová nemá na stretávku so spolužiakmi ani vhodné šaty, ani čím by sa im pochválila a Milan Kňažko zablúdi do rodného mesta, kde bol chvíľu majstrom sveta… Ako sa dá do vážnej témy dostať humor?

Charles Chaplin povedal, že komédia je tragédia, ktorá sa deje niekomu inému. Často nemajú k sebe až tak ďaleko. A niektorí ľudia sú duchaplnejší aj v bežnej konverzácii. Vaša otázka ma, mimochodom, privádza k uvedomeniu si, ako veľmi dôležitý je zmysel pre humor aj medzi umelcami pôsobiacimi v rámci Story.

Aj hudobne album pôsobí jednoliato, napriek takým odlišným interpretom. České médiá o ňom píšu, že je „zahalený blues-rockovo-šansónovým dymom“. Ako sa vám podarilo a vyzdvihnúť individualitu jednotlivých spevákov a speváčok a zároveň ich spojiť v jednej výpovedi?

Snažíme sa byť maximálne precízni, nielen po technickej stránke, ale aj myšlienkovej, konceptuálnej. Všetci, ktorí tvoria piesne, majú k dispozícii rovnaký počet tónov a písmen. Diabol je preto ukrytý v detailoch – a pravdaže aj v miere osobnej disponovanosti účastníkov.

Michal Prokop a Marian Zima.

Okrem slovenčiny a češtiny znie v jednej skladbe aj angličtina, na albume spieva britská speváčka Eva Carboni. Prečo ste si vybrali práve ju?

S Evou je to zaujímavá Story. Ako tisíce iných poslucháčov na celom svete som sa zamiloval do jej hlasu cez jej skladby na Youtube. Niekoľko rokov som ju počúval a hovoril si – škoda, že tu nie je nikto podobný, pre koho by sa dalo písať… Napokon som sa cez jej londýnskeho producenta odhodlal poslať jej jednu skladbu v angličtine, ktorú sme, mimochodom, nahrávali v pravej bluesovej mekke menom Prievidza. Najprv mi odpísali, že sú “plní” a nič nepotrebujú, ale napokon – na moje veľké potešenie – mi oznámili, že ju berú. Vyšla na úspešnom Evinom albume Blues Siren a na albume Story je jej predĺžená raritná verzia.

Cenná je aj vaša spolupráca s Michalom Prokopom. Najprv ste mu napísali veľmi silný text Vyrovnání na jeho album Ostraka, v ktorom starnúci muž účtuje so životom. On vám na album Takzvaná duša naspieval skladbu Příliš dlhouho jsem byl takhle – žádná sláva, samý trable. V skutočnosti patrí medzi české hudobné legendy – ako sa s pesničkou zžil?

Podľa mňa skvele. Rádio Beat pesničku hneď zaradilo do playlistu popri všetkých svetových legendách, takže asi nielen podľa mňa. Toto je, mimochodom, jedna zo skladieb, ktorú som už písal s predstavou konkrétneho speváka, a vedel som, že ak ju Michal naspieva, nemôže to dopadnúť zle.

Michal Prokop naspieval pieseň na album Mariana Zimu Takzvaná duša.

Pieseň Vyrovnání, ktorú Marian Zima napísal pre Michala Prokopa na jeho album Ostraka

Lucia Šoralová je Slovenka, ktorá už roky žije v Prahe a má silné šansónové cítenie. Na albume spieva pieseň Všichni jsme herci, v ktorej jej výkon prirovnávajú k výkonu Hany Hegerovej. Jej skladba je jediná live na celom albume, všetky ostatné sú štúdiové nahrávky – prečo?

Vždy sa mi ako poslucháčovi pozdávalo, ak sa “preložili” štúdiové veci nejakým živým záznamom, hoci aj s chybami. Ale hlavným dôvodom v tomto prípade bol aranžmán. Kvôli konkrétnemu vystúpeniu na odovzdávaní cien pre architektov pripravil slávny skladateľ Ondřej Soukup pre Story špeciálny sláčikový aranž, ktorý nikde inde nebol odprezentovaný. Tak sme to zakonzervovali pre históriu týmto spôsobom. A fakt, že Lucia je jedna z najautentickejších posthegerovských šansoniérok, rozhodne podpisujem.

Takzvaná duša vznikla štyri roky po prvom albume projektu Story, ktorý sa volal Potlesk v stoji – a ona sa tiež rodila štyri roky. Nie je to na dnešnú rýchlu dobu pomalšie tempo?

Bohužiaľ, rýchlejšie to nejde. Mne trvá jedna skladba aj pol roka, a našiel by som aj také, ktoré sme po rôznych štúdiách pilovali aj dva roky. A tiež, nikdy nerobíme skladby kvôli nejakému konkrétnemu termínu, ako je vydanie albumu alebo podobne. Skladám i nahrávam ich priebežne a album vždy len potom zhrnie nejaké obdobie.

Je to album pre náročnejšieho poslucháča, nebudú to tzv. rádiové hity, vás to však, zdá sa, neodradí. Bude projekt Story pokračovať? Máte už teraz niečo v pláne?

Dramaturgovia komerčných rádií sa tvária, že Story nie je pre ich publikum, že je to údajne príliš náročné, či príliš temné. Pritom sú to stále “normálne” pesničky, aj keď je fakt, že s tzv. slovenskou popscénou veľa spoločného nemajú. V rádiách sa teda veru bohužiaľ príliš objavovať nebudú. Ale mnohí sú na tom ešte horšie a ja som vďačný za každú príležitosť. A plány? Na budúci rok by sme radi “vyskladnili” dva ďalšie klipy k piesňam z “Takzvanej duše” a teším sa aj na vydanie niekoľkých nových skladieb, ktoré sme v uplynulých dvoch rokoch urobili s pánom Soukupom. K tomu hádam pár dobrých koncertov s Milanom Kňažkom a možno aj Luckou Šoralovou.

Autor: Zora Handzová
Zverejnené na pravda.sk

Projekt Story se před čtyřmi lety vynořil z čistého nebe. Že se tu děje něco, co si pozornost zaslouží, stvrdila účast výkvětu slovenské scény. Nyní přišlo druhé album „Tazkvaná duša“ a na seznam přibyl třeba Michal Prokop. Jak se něco takového podaří, jsme probrali s otcem Story Marianem Zimou.

Pojďme to vzít ze široka: Na jaké hudbě jste vyrostl?

Samozřejmě na socialistickém popu, jinak to nešlo. Když mně byly čtyři roky, údajně jsem byl v dovolenkovém kempu v Bulharsku u vytržení z místní kapely. Nemohl jsem se dočkat, až každý večer začne. Pak se mi hudba stala téměř vším. Veškeré peníze jsem investoval do kazet, plakátů, elpíček, které ale byly v našem regionu vzácností. Pamatuji si doby nákupů desek z kufrů aut v Budapešti, první zahraniční koncerty.

Vždy jsem se ale zajímal i o texty. Mám moc v oblibě písničkáře, folkaře. Já taky nejsem nic víc než písničkář. Právě zájem o texty mi pak později odepsal ze srdce jinak vynikající rockové kapely, když jsem si přeložil ty jejich literární skvosty. Jako federální dítě jsem rovnoměrně čerpal ze slovenské i české kultury, což se mi teď hodí. Uměl jsem si vybrat něco zajímavého i z pokleslých žánrů a odfiltrovat ten zbytek.

Kdy jste začal psát muziku? Pamatujete si na svoje první autorské pokusy, nebo byste je raději zapomněl?

Ale ne, nebyly to průšvihy, i když v té době šlo hlavně o co nejvěrnější napodobování. Ale jelikož jsem měl toho hodně naposloucháno, cítil jsem, co funguje a co ne. Ruku v ruce s tím ale šly i snahy umět se též vyjádřit prostřednictvím hudebního nástroje. Taky jsem hrozně moc četl, což se sice nejeví jako něco nutně spojeného s hudbou, ale v konečném důsledku je to jen jeden veliký kulturní oceán, ze kterého se pak těží.

Co projektu Story předcházelo? Kdy se zrodila první myšlenka na jeho vznik?

Po vcelku úspěšné a veselé muzikantské kariéře do svých pětadvaceti let jsem pak měl ohromně dlouhou pauzu, kdy jsem to celé jaksi odkládal, až ve mně jednoho dne bliklo, že i kdybych začal hned teď, už se vlastně skoro nic nestihne. Vznik Story v této podobě ale byl akt zoufalství – z toho, že jsem prostě nebyl schopen realizovat svou vizi tvorby v prostředí takzvané kapelové demokracie.

Proběhlo několik pokusů s několika muzikanty, vždycky to stálo hromadu energie a času, aby se to pak rozpadlo na hloupostech. Řekl jsem si, že tomu dám ještě jeden pokus a udělám si to po svém. Kdybychom s Peterem Lipou v roce 2017 nenahráli píseň „Bojím sa nočných zvonení“, která se dosti chytla, nic dalšího by se neudálo. Nebyl žádný plán B. Takže Story není žádný cílený koncept, ale forma z nouze, kterou takhle uspořádal sám život

Už na prvním albu Story „Potlesk v stoji“ jste se obklopil plejádou výrazných tváří československé hudby. Bylo obtížné jména jako Peter Lipa nebo Pavol Hammel přesvědčit ke spolupráci?

Nebylo to ve stejnou dobu – když jsem oslovil Hammela, už jsem se měl přece jenom alespoň čím prokázat. Teď už bych si asi na to celé netroufl. Je to šílená situace – cítíte, že máte něco, co by za jistých okolností mohlo být zajímavé, ale víte to jen vy a nikoho to moc nezajímá. A taky jsem si uvědomoval, že si to o sobě mohou myslet – a taky i myslí – všichni.

Věděl jsem, že takhle zavedení umělci si někdy vybírají i z třeba dvou stovek textů… Ale v konečném důsledku nikdy nerozhodovalo nic jiného než písně jako takové. Samozřejmě, klade to na vás nesmírné nároky, protože se nechcete blamovat a otravovat lidi s pitomostmi. A těm slavným slouží ke cti, že měli – a většinou i nadále mají – snahu hledat, vyjet ze zajetých kolejí.

V čem myslíte, že vězí to kouzlo, že se vám daří takové osobnosti získat? Nejen na pozice zpěváků, ale i hostujících muzikantů.

Jak jsem řekl, písně a texty, nic víc a nic míň. U Story si často lidé všímají té a té osobnosti, ale ty tam nefigurují z nějakých marketingových důvodů. U Story je něco jako marketing naprosto iluzorní věc. Já jen vždycky hledal (a i nadále hledám) vhodné interprety na to, aby ty písně co nejlépe promluvily k lidem. Nejlepší věci se dají dělat jen s nejlepšími. I režisér hledá ty nejlepší herce a nikdo se nad tím nepozastaví. Ale musí za tím být vize.

Pokud dobře počítám, nejvíce písní má na obou albech Milan Kňažko, spolu s ním také koncertujete – čím jste si tak dobře sedli? Přesto se váš hudební příběh vyvíjí – od temných synťáků až k lynchovskému zvuku nových písní.

S Milanem hrajeme zdaleka nejvíc koncertů živě, takže jeho repertoáru jsem se věnoval samostatně. Ale to se vám jeví i proto, že Milan nemá vlastní alba nebo nějakou jinou hudební aktivitu. Třeba pro Pavola Hammela jsem napsal text už na jeho předchozí desku „Srdce bez anjela“ a teď dva na nové album „Kam a za čím“. A taky s jinými skladateli a interprety jsou ty bilance podobné, když započteme jejich vlastní tituly. Ale s Milanem je ještě nějaká elektronická cohenovina zcela jistě v plánu.

Pro spoustu českých posluchačů jste se možná až letos uvedl skvělým textem „Vyrovnání“ z letošního alba „Ostraka“. Michal Prokop je známý tím, že si texty pečlivě vybírá a na té desce se opřel spíše o staré známé. Jak se vám podařilo ho zaujmout?

S Michalem jsme se osobně vůbec neznali. Moje jméno tehdy zcela jistě viděl poprvé. Takže ono to mnohdy balancuje na ostří žiletky. Jaká je šance, že zavedený umělec odepíše někomu neznámému? Chce to i jisté hledačství na jeho straně. Třeba si té zprávy ani nemusel všimnout… Ale jak ukazuje život, někdy se to povede a něco vznikne. Samozřejmě, uvědomuji si tu úžasnou tradici jeho textařů – počínaje panem Kainarem a konče panem Suchým. Jsem za to rád.

Na novou studiovku Story jste ho ke spolupráci přesvědčil také, a to na písni „Příliš dlouho jsem byl takhle“, která je snad ještě lepší. Bylo snadné ho získat v tomto případě?

Nic v těchto věcech není úplně snadné a musí se najednou sejít více věcí. Seznámili jsme se prostřednictvím „Vyrovnání“ a měli jsme pak k sobě už větší důvěru. A bylo to už po – stoprocentně zaslouženém – boomu okolo skvělé „Ostraky“, takže Michal měl čas i chuť. Tahle nová skladba, jak jsem si ji představoval s Michalovým vokálem, nemohla dopadnout špatně. Ale samozřejmě, musel říct: „Jdu do toho.“

Poprvé jste letos sáhl mimo česko-slovenský rybník a hned začátek nahrávky patří britské zpěvačce Evě Carboni a ještě k tomu i jejímu producentovi Andymu Littlewoodovi. To přece nemohlo být jednoduché.

S Evou Carboni je to taky bizarní a současně velice jednoduchá story. Vysnil jsem si ji jako ideální interpretku na YouTube, kde jsem ji často poslouchal jako tisíce dalších posluchačů. Říkal jsem si, proč tady nikdo takový není… Pak jsem sebral odvahu a přes jejího producenta jsem jí nabídl jednu písničku v angličtině. Tu jsme mimochodem dělali v opravdové bluesové Mekce jménem Prievidza. (úsměv) Nejprve mi slušně odepsali, že jsou plní a nic nepotřebují, pak ale přišel mail, že ji vezmou. I tak jsem byl poměrně napjatý až do doby, kdy mi dorazilo album z Londýna.

Jako méně nápadná působí spolupráce s Ondřejem Soukupem – na albu je jedna skladba s jeho smyčcovým aranžmá. Pracujete na něčem společně i dál?

O tom by spíš měl víc povyprávět Ondřej, ale v následujícím roce by mělo spatřit světlo světa několik opravdu těžko zařaditelných písní – Ondřej je dokonce nazývá „písně, které nikdo nechce“. Musím říct, že ačkoli jsem v nich v roli textaře, tedy zainteresován, stále jsem jako posluchač nadšený, kde jsme se ocitli. Skladba „Všichni jsme herci“ na novém albu Story „Takzvaná duša“ představuje takovou první vlaštovku.

Máte už při psaní jasnou představu, kdo by text mohl zpívat, píšete takříkajíc na tělo?

V devadesáti procentech ne. Text bývá první, ale často už i s nějakým hudebním nebo rytmickým motivem. Až pak uvažuji nad interpretem. Ono stylově nebo i k výšce hlasu se dají najít alternace, i když jich taky není moc. Ale možná u dvou tří věcí se mi už v průběhu psaní jevil ideální interpret. Něco tak vzniklo pro Milana Kňažka a taky ta nová věc s Michalem Prokopem.

Prvním českým muzikantem, se kterým jste spolupracoval, byl ale Martin Chodúr. Čím vás jako zpěvák zaujal a jak se na vaše oslovení tvářil?

Jako i dnes, také tehdy jsem hledal dobré hlasy a umění výrazu. V tu chvíli ani tak moc neposlouchám jejich vlastní repertoár, jako spíš možnosti, které se mi s tím hlasem nabízejí. Nevím, jak se tvářil, protože úvodní komunikace se uskutečnila mailem. Ale z pozdějších setkání usuzuji, že v tom uviděl smysl – jako vlastně všichni kolem Story.

Do jaké míry pak vybraní umělci do textů zasahují?

Nezasahují. Možná zcela výjimečně, alternativní slůvko nebo tak.

Nové album projektu Story už vyšlo, je to úleva?

Moc veliká úleva ne. Můj přítel, výjimečný umělec Andrej Šeban, na to má teorii. Zrod alba považuje za porod jako každý jiný. A po každém porodu nastupuje poporodní deprese. Takže já se teď trochu nacházím uprostřed něčeho takového. Přece jen, té kůže, se kterou jdu na trh, je teď hodně.

Jaké máte další plány?

Příští rok bych chtěl věnovat příležitostným živým hraním se Story a písničkám, které jsme udělali s Ondřejem Soukupem. Taky asi natočíme jeden nebo dva klipy k albu „Takzvaná duša“. Ale jak řekl jeden slavný boxer, plán má každý, dokud nedostane první ránu do zubů.

Neuvažujete například o koncertu, kde by se všichni dosavadní hosté potkali na jednom pódiu?

Chtěl bych to udělat nejpozději k desátému výročí Story, což připadá na rok 2027. Možná jeden koncert v Bratislavě a jeden v Praze. Všem se zatím tahle myšlenka líbí. Jen nevím, jak by to v současnosti dopadlo komerčně – jestli bychom nehráli takzvanou přesilovku. (úsměv) No, to snad ne, ale stejně se radši držím při zemi.

Máte rád příběhy? A co podle vás dělá dobrý příběh?

Myslím si, že pravdivost. Pravdivost ve vztahu k tématu, zpracování nebo žánru, který si zvolíte. Prostě nesmíte inteligentní lidi podvádět. Můžou to být i naprosto nereálné šílenosti, ale v rámci daného záměru pravdivé. Jen tehdy mají šanci chytit lidi za srdce. Dokonce to nemusí být příběh jako takový, narativní. Věra Chytilová tvrdila, že příběh dokáže podat každý blbec. Může to být jen opis, fragment, esence něčeho… ale fér.

Svět je plný příběhů. Jeden takový nenápadně píše i Marian Zima se svým projektem Story. Na druhou desku „Takzvaná duše“ muzikant opět přizval ke spolupráci známá jména česko-slovenské scény a nabídl jim silný autorský materiál. Jak se mu tentokrát vedlo v týmu s Prokopem, Lipou nebo Chodúrem?

Když v roce 2021 vyšlo pod hlavičkou Story první album „Potlesk v stoji“, šlo o velmi příjemné překvapení. Marianu Zimovi se na jedné desce podařilo spojit špičky slovenské populární hudby. Kdo to kdy viděl, aby vedle sebe, pod týmž praporem, stáli Pavol Hammel, Peter Lipa, Milan Kňažko nebo Zuzana Homolová?

Povedlo se vytvořit sevřené dílo, které ale zároveň neutloukalo individualitu zúčastněných. Do výsledku se promítla špetka ambiciózní drzosti, ale hlavně velká dávka autorského a dramaturgického umu. Mělo to jen jednu vadu na kráse – ačkoliv se na nahrávku snesla samá chvála, pozornosti se jí bohužel dostalo méně, než kolik by si zasloužila

Ne že by to Mariana Zimu odradilo. Po čtyřech letech přichází nástupce „Takzvaná duša“. Koncept zůstává v zásadě stejný, i tato studiovka staví na jménech a písničkách. Ambice tu tentokrát překračuje hranice států – ke Slovákům přibyli Češi a jedna Angličanka – a devět nových písní (plus náladotvorná overtura „Iba dym“) do sebe zapadá jako kvalitně provedená skládačka.

Obě desky projektu lze, pravda nenápaditě, charakterizovat jako povídkové sbírky. Ale zatímco „Potlesk v stoji“ připomíná kolekci, kterou poskládal editor ve snaze nabídnout čtenáři/posluchači reprezentativní výběr z tvorby, tedy se zastoupením všemožných stylových tváří a možností, „Takzvaná duša“ na to jde jinak.

Už se tu neskáče od nabroušeného skoro-punku přes šansony a blues až k elektronickému okouzlení Leonardem Cohenem. Tentokrát se písně podařilo zahalit blues-rockově – šansonovým dýmem a atmosférou jaksi melancholické temnoty. Jako v zakouřeném baru pozdě k ránu, ve kterém se odehrávají ony lidské příběhy. A je jedno, jestli na jevišti nebo v myslích osamělých hostů.

Zuzana Homolová tak v songu „Stretávka zo strednej“ velmi přesně vystihuje váhavost člověka, jehož život se ubíral poněkud jinými cestami než u spolužáků, s nimiž se má po letech setkat. Peter Lipa alias „Anjel strážnik“ přináší humor a nadhled, Milan Kňažko v titulní skladbě medituje nad smrtí, Martin Chodúr v „Mění se čas“ nad ubíhajícím časem.

Michal Prokop se v „Příliš dlouho jsem byl takhle“ – písni, která by hravě zapadla i do jeho letošního majstrštyku „Ostraka“ – pro změnu vtěluje do starého muže, kterého už neměnnost jeho života úplně ochromila. A ta zranitelnost se otiskla do každého tónu. Všechno jsou to velmi přesně načrtnuté figury i drobné příběhy ze života, skvělé ukázky textařské zkratky, které nepřicházejí o sdělnost.

Zvukově drží album skvěle pohromadě, přesto jsou jednotlivé položky aranžérsky ušité na míru naturelu jednotlivých protagonistů. Hlas Milana Kňažka se tak vznáší nad rozpitými akordy, které by dobře zapadly do seriálu „Městečko Twin Peaks“ Davida Lynche. „Alive and Breathing“, nesmírně silný kus umístěný hned na začátek desky, zpívaný britskou zpěvačkou Evou Carboni, citlivě krouží mezi blues-rockem a gilmourovskými atmosférami. Prokop se může opřít o vygradované aranžmá s dechovou sekcí – a skvělá kytarová sóla Reného Lacka.

Někdy stačí jenom málo – titulní píseň se proto houpe v lehkém rytmu baskytary, jemné kytary, klavíru (využívajícího folkového motivu) a citlivých smyčců. Kombinaci klavír-smyčce využil i hostující Ondřej Soukup v aranžmá skladby „Všichni jsme herci“. A Lucia Šoralová v ní podává výkon, který svým procítěním dává vzpomenout na Hanu Hegerovou.

Duše alba leží v písních samotných. Účast výrazných tváří hudební scény, převážně interpretů, kteří si vždy velmi pečlivě vybírají, co budou zpívat, stvrzuje jejich kvalitu a pozvedá je ještě o úroveň výše.

„Takzvaná duša“ působí jako album z jiné doby. Sevřené jménem producenta ukrytého kdesi v kreditech, opřené o sdělení a sepětí interpreta s textem, nepodbízející se. Story dává posluchači důvěru, že pokud bude chtít, cestu si k němu najde. Jména jako Michal Prokop, Peter Lipa, Martin Chodúr nebo dříve Pavol Hammel mohou sloužit jako ukazatele směru. Na posluchači je, jestli se jimi bude řídit.

Autor recenzie: Jiří V. Matýsek
Zverejnené na musicserver.cz

Súčasťou pôvodne štúdiového projektu Story sú už aj pomerne pravidelné koncertné vystúpenia. Naviac, viaceré aktivity najmä s českými umelcami prekračujú hranice slovenskej scény…

Bratislava 14. júla (Teraz.sk) – Mnohých náročnejších poslucháčov potešil projekt Story, za ktorým stojí hudobník a textár Marian Zima, jeho prvý album Potlesk v stoji a vinylová výberovka Doteraz. Obsahuje skladby v podaní interpretov, ako je Pavol Hammel, Peter Lipa, Zuzana Homolová, či Milan Kňažko. Zdá sa, že projekt pokračuje – i keď svojím vlastným tempom – a jeho súčasťou sú už aj pomerne pravidelné vystúpenia. Naviac, viaceré aktivity najmä s českými umelcami prekračujú hranice slovenskej scény.

„Story vznikal ako štúdiový projekt, ani nie preto, že by som to tak chcel. Jednoducho som si nevedel predstaviť, ako by sa také množstvo muzikantov, spevákov, rôzne nástroje a zvuky, skrátka to celé dalo odprezentovať aj naživo. Ale samozrejme som vždy cítil potrebu komunikovať s poslucháčmi aj priamo. Tým viac sú tieto koncerty pre mňa nečakanou radosťou,“ povedal pre teraz.sk Marian Zima, ktorý v projekte Story nielen hrá na basovú gitaru, ale profiloval sa aj ako autor hudby i textov.

Vystúpenia jednej z verzií Story prebiehajú v komornej zostave, popri basgitare sprevádza Milana Kňažka klavirista Pavel Morochovič a trubkár Ondrej Juraši – a veľmi esenciálne aj nevtieravá elektronická rytmika. Príležitostne hrá aj saxofonista Erich Rothenstein, či gitarista René Lacko. Obľúbený herec sa potom pred publikom prezentuje aj ako muzikálny a citlivý šansoniér s rozprávačským talentom a so vstupmi, ktoré sú osviežením recitálu.

Projekt Story naživo – komorné, no veľmi živé pásmo šansónov a Kňažkových rozprávačských vstupov.
Foto: Archív M. Kopcsaya

„Hrám s vynikajúcimi muzikantami, takže je to aj muzikantský pôžitok. Navyše sme nešli takou tou slovenskou cestou zľahčovania si vecí a rýchleho efektu. Neurobili sme žiadnu estrádu ani herecký revival, ale viac ako dva roky sme pracovali na vlastnom repertoári, pôvodných skladbách, dramaturgii, na sprievodnom slove. To, čo sme zamýšľali ako jednorazový pokus, sa stalo koncertným tvarom, o ktorý je záujem v Čechách i na Slovensku. Nikto, kto to vidí a počuje, už nepochybuje, že Milan je osobnosť aj ako spevák,“ vysvetlil Zima.

Ako dodal, dôležitý je preňho aj étos Novembra a undergroundu. Pochádza z Bombury v Brezne, z prostredia nezávislej kultúry a myslenia a veľa preňho znamená, ak ho na festivale v Trutnove uvádzal osobne Franta “Čuňas” Stárek alebo, že na Mostoch Gesharim mohol spolupracovať s Agnesom Snopkom.

Najnovšie časť svojich tvorivých aktivít presunul Zima do susedného Česka. Tu po dlhšom čase legendárny spevák Michal Prokop potešil svojich priaznivcov albumom Ostraka – a na ňom je aj jeden jediný príspevok zo Slovenska, a to skladba Vyrovnání, ku ktorej napísal text práve Zima.

Na pódiu s legendou – so spevákom Michalom Prokopom.
Foto: Archív M. Kopcsaya

„Michala Prokopa som si vždy vážil ako umelca, ponúkol som mu pár textov, aj keď sme sa vôbec nepoznali. Napokon si v poslednej chvíli vybral práve tento jeden ako ´last minute´,“ dodal Zima.

Ohlas na album aj na pieseň ho príjemne prekvapil rovnako ako ďalší spád udalostí, keď sa ocitol s Prokopom a s legendárnou kapelou Framus 5 na pódiu. V októbri by si mali Story zahrať s „framusákmi“ znovu, tentoraz v pražskom klube Doupě.

Popri tom Marián Zima už dva roky spolupracuje s Ondřejom Soukupom. Hudobník, skladateľ a producent, dokonca niekdajší člen Pražského výběru sa ako autor na pár rokov odmlčal, no teraz začínajú vychádzať na svetlo sveta nové skladby. Jednou z nich je Všichni jsme herci, ktorú spieva Lucia Šoralová, a aj tu prispel Zima textom. Pieseň mala premiéru na odovzdávaní cien za architektúru CE-ZA-AR, a to v krásnom sláčikovom aranžmáne, ktorý by si podľa Zimu tiež zaslúžil vyjsť na nejakom nosiči.

„Teraz k nej Lucia v Prahe natočila klip a verím, že sa ľuďom bude páčiť. Ďalšie veci s Ondřejom sú istým spôsobom ´šialenosti´, kde som bol doteraz ako autor najslobodnejší a mohol som ísť aj z hľadiska štruktúry textu ďaleko za hranice pop music. Také veci sa ale nedajú robiť s každým, len s tými najpovolanejšími,“ naznačil Zima vývoj ďalšej spolupráce.

Je rád, ak aj on niekoho inšpiruje svojimi aktivitami – nielen Soukupa, ale napríklad aj Pavla Hammela, ktorý nedávno vydal nový album s názvom Kam a za čím. Za prvotný impulz k jeho vzniku označil pritom práve svoju účasť na albume Potlesk v stoji, kde sa spevácky zhostil výraznej bluesovej skladby Keď sa nikto nedíva. „Všetci si odovzdávame tvorivú iskru. Mne ju niekto odovzdal, a som len rád, ak som dúchol do pahreby niekomu inému. Pavlove veci mám naviac rád aj ako poslucháč, vždy dbal na dobré texty a muzikantov,“ dodal Zima.

Na jeseň by tiež mal byť hotový klip k skladbe Rodné mesto s Milanom Kňažkom, ktorý vznikol v spolupráci s režisérom Janom Hřebejkom a pripravovaným seriálom Večne mladí. „Verím, že do konca roka vydáme aj niečo zo spomínaných vecí s Ondřejom Soukupom. Na jeseň máme pomerne dosť koncertov so Story a takisto mám veľa restov v štúdiu. Niekedy začiatkom roka 2026 by som totiž chcel priviesť na svet druhý radový album Story. Bude prepájať slovenskú a českú scénu viac, ako jeho predchodca. Keď som pripravoval štyri roky Potlesk v stoji, zdalo sa mi to ako strašne dlhá doba. Ale teraz to už bude päť rokov, a to je strašidelné číslo, keďže viem, že som sa neflákal. Skrátka to skôr nešlo,“ opísal Zima svoje ďalšie plány.

Rozptyl jeho žánrov je naozaj veľký. Kým s gitaristom Reném Lackom robí aj rockovejšie piesne, klasický bluesrockový kúsok Alive and Breathing zložil pre svetoznámu bluesovú speváčku z Londýna Evu Carboni na jej album Blues Siren.

Texty Mariana Zimu tiež vyšli v literárnom časopise Rozum. „Pre mňa je absolútne nevyhnutné, aby text obstál aj na papieri, bez hudby,“ dodal Zima. Namiesto prvoplánovej snahy o publicitu či mediálny ohlas obsahuje jeho tvorba predovšetkým úprimnú ľudskú i umeleckú výpoveď.

Texty a hudba slovenského hudobníka Mariána Zimu v podaní legendárneho Milana Kňažka priviedli včera do varu návštevníkov exkluzívneho pražského hudobného klubu Doupě.

Hrali tam členovia britskej skupiny Queen. Fotila tam dcéra Paula McCartneyho. A teraz pražský hudobný klub Doupě ovládol slovenský Projekt Story, v ktorom pesničky Mariána Zimu interpretuje famózny herec a rovnako dobrý spevák Milan Kňažko aj za doprovodu klaviristu Paľa Morochoviča.

„Mám tú česť spolupracovať s tými najlepšími a veľmi si to vážim, pretože to nie je samozrejmosť. Tak ako som neplánoval žiadny z albumov, neplánujem ani nič do budúcnosti, takže nad všetkým, čo robíme, visí vo vzduchu otázka, koľkokrát sa nám ešte niečo podobné podarí. Preto si užívame každú sekundu,” hovorí Marián Zima, autor projektu Story.

Slovenský audiovizuálny projekt Story sa dočkal uznania aj u uznávaných hudobných kritikov. Od svojho vzniku v roku 2017 získal okrem prestížnych spolupracovníkov aj cenu Hudobného fondu za debut Potlesk v stoji, a aj keď sa stále „nezaslúžene skrýva za stenami súčasného mainstreamu” (hudba.sk), podľa českej i slovenskej kritiky patrí k „najzaujímavejším počinom slovenskej scény posledných rokov” (Rádio Proglas).

Tentokrát ho ocenili diváci na koncerte v exkluzívnom českom hudobnom klube Doupě, kde „potlesk v stoji“ zažila každá jedna Zimova pesnička v podaní Milana Kňažka, napríklad aj „Takzvaná duša“, ktorú Kňažko spieva aj na záver svojho divadelného vystúpenia Milostné dopisy, hraného aj v Čechách.

Pri takomto úspechu je možné očakávať, že projekt Story sa stane vlajkovou loďou našej hudobnej produkcie, minimálne u susedov v Česku.

Autor: Zolo Mikeš
Zverejnené na aktuality.sk

Hudební projekt Story skladatele a textaře Mariana Zimy patří k nejzajímavějším počinům slovenské scény posledních let. Vyniká silnými autorskými písněmi, žánrovou pestrostí a spoluprací s výraznými osobnostmi jako Peter Lipa, Pavol Hammel nebo Milan Kňažko. Jannis Moras, Radio Proglas.

Story je nekomerční, autorsky vyhraněný projekt Mariana Zimy, který vzniká mimo běžné hudební struktury a bez snahy zalíbit se masovému publiku. Zima pracuje pomalu a důsledně, jeho tvorba je stylově i tematicky pestrá, ale vždy osobitá a rozpoznatelná. Nezávislost se projevuje i v dramaturgii: skladby vznikají nepravidelně, žánrově jsou nevyzpytatelné a zpěváci se často objevují v netradičním světle.

Zimovy písně se pohybují napříč žánry – od šansonu přes jazz, folk až po blues nebo pop. Co je ale spojuje, je důraz na silný text, atmosféru a výpovědní hodnotu. Projekt Story ukazuje, že slovenská autorská hudba může být hluboká, poetická i experimentální a přitom srozumitelná.

Na projektu se podíleli mimo jiné Peter Lipa, Pavol Hammel, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová nebo Michal Chodúr. Díky těmto hostům získávají písně různorodé interpretace a hudební barvy. Nejde přitom jen o náhodné účasti známých jmen – každá spolupráce má jasný kontext a uměleckou logiku.