Koncom roka ste vydali druhý album projektu Story s názvom Takzvaná duša. V Čechách zaznamenal úspech, okrem iného sa stal Albumom týždňa na renomovanom portáli Musicserver. To musí ísť Slovák do Prahy, aby ho ocenili?

Vraví sa, že doma nikto nie je prorokom. Zvlášť na Slovensku, kde vám skôr podložia nohu, ako by vám pomohli. Takže som za tento širší kultúrny priestor – a aj prijatie v ňom – mimoriadne vďačný.

Je to znova česko-slovenský album a je na ňom mnoho známych mien: Peter Lipa, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová, Martin Chodúr či Michal Prokop sú značkou kvality – ako viete ušiť na telo skladby pre takých rôznych interpretov? Viete už vopred, keď pieseň tvoríte, komu ju ponúknete?

Väčšinou nie. Vynárajú sa mi v hlave možní interpreti, ale v tom čase býva v hre aj viacero alternatív, spevákov s podobnou farbou hlasu, vekom, výrazom. Ak sa poslucháčovi napokon zdá, že interpret je v tej skladbe zaujímavý a prirodzený, urobili sme svoju prácu dobre. A nemusí to byť presne tá poloha, akou je ten spevák preslávený. Baví ma umiestňovať ich aj do iného kontextu. A aj oni si to pochvaľujú. Ale základom všetkého u nás sú skladby samotné, až potom akékoľvek mená.

Ste nielen hudobníkom, ale aj skladateľom a textárom, autorom celého projektu. Za veľa hovoria už názvy jednotlivých piesní: ľudia sú dnes k sebe hyeny, Stretávka zo strednej, Anjel strážnik, Mění sa čas až po titulnú skladbu Takzvaná duša o konečnosti života. Všetky texty majú v sebe dávku nostalgie, nadhľadu a humoru – v tomto duchu ste aj album plánovali, alebo tak jednoducho vyšiel z toho, čo prežívate aj vy sám?

Základom Story je autentickosť. Nekalkulujem s komerčným ohlasom ani s popularitou, nemusím sa teda emočne štylizovať. Musí to byť pre poslucháča uveriteľné, čo sa podľa môjho názoru nedá urobiť inak, ako že tam vložím veľký kus seba.

Táto zaujímavá kombinácia, zdá sa, sedí všetkým interpretom – Prokop spieva Příliš dlhouho jsem byl takhle, až mi zrezavěla vůle, Peter Lipa ako Anjel strážnik priznáva, že „drobná kriminalita“ je aj v rajských záhradách, Zuzana Homolová nemá na stretávku so spolužiakmi ani vhodné šaty, ani čím by sa im pochválila a Milan Kňažko zablúdi do rodného mesta, kde bol chvíľu majstrom sveta… Ako sa dá do vážnej témy dostať humor?

Charles Chaplin povedal, že komédia je tragédia, ktorá sa deje niekomu inému. Často nemajú k sebe až tak ďaleko. A niektorí ľudia sú duchaplnejší aj v bežnej konverzácii. Vaša otázka ma, mimochodom, privádza k uvedomeniu si, ako veľmi dôležitý je zmysel pre humor aj medzi umelcami pôsobiacimi v rámci Story.

Aj hudobne album pôsobí jednoliato, napriek takým odlišným interpretom. České médiá o ňom píšu, že je „zahalený blues-rockovo-šansónovým dymom“. Ako sa vám podarilo a vyzdvihnúť individualitu jednotlivých spevákov a speváčok a zároveň ich spojiť v jednej výpovedi?

Snažíme sa byť maximálne precízni, nielen po technickej stránke, ale aj myšlienkovej, konceptuálnej. Všetci, ktorí tvoria piesne, majú k dispozícii rovnaký počet tónov a písmen. Diabol je preto ukrytý v detailoch – a pravdaže aj v miere osobnej disponovanosti účastníkov.

Michal Prokop a Marian Zima.

Okrem slovenčiny a češtiny znie v jednej skladbe aj angličtina, na albume spieva britská speváčka Eva Carboni. Prečo ste si vybrali práve ju?

S Evou je to zaujímavá Story. Ako tisíce iných poslucháčov na celom svete som sa zamiloval do jej hlasu cez jej skladby na Youtube. Niekoľko rokov som ju počúval a hovoril si – škoda, že tu nie je nikto podobný, pre koho by sa dalo písať… Napokon som sa cez jej londýnskeho producenta odhodlal poslať jej jednu skladbu v angličtine, ktorú sme, mimochodom, nahrávali v pravej bluesovej mekke menom Prievidza. Najprv mi odpísali, že sú “plní” a nič nepotrebujú, ale napokon – na moje veľké potešenie – mi oznámili, že ju berú. Vyšla na úspešnom Evinom albume Blues Siren a na albume Story je jej predĺžená raritná verzia.

Cenná je aj vaša spolupráca s Michalom Prokopom. Najprv ste mu napísali veľmi silný text Vyrovnání na jeho album Ostraka, v ktorom starnúci muž účtuje so životom. On vám na album Takzvaná duša naspieval skladbu Příliš dlhouho jsem byl takhle – žádná sláva, samý trable. V skutočnosti patrí medzi české hudobné legendy – ako sa s pesničkou zžil?

Podľa mňa skvele. Rádio Beat pesničku hneď zaradilo do playlistu popri všetkých svetových legendách, takže asi nielen podľa mňa. Toto je, mimochodom, jedna zo skladieb, ktorú som už písal s predstavou konkrétneho speváka, a vedel som, že ak ju Michal naspieva, nemôže to dopadnúť zle.

Michal Prokop naspieval pieseň na album Mariana Zimu Takzvaná duša.

Pieseň Vyrovnání, ktorú Marian Zima napísal pre Michala Prokopa na jeho album Ostraka

Lucia Šoralová je Slovenka, ktorá už roky žije v Prahe a má silné šansónové cítenie. Na albume spieva pieseň Všichni jsme herci, v ktorej jej výkon prirovnávajú k výkonu Hany Hegerovej. Jej skladba je jediná live na celom albume, všetky ostatné sú štúdiové nahrávky – prečo?

Vždy sa mi ako poslucháčovi pozdávalo, ak sa “preložili” štúdiové veci nejakým živým záznamom, hoci aj s chybami. Ale hlavným dôvodom v tomto prípade bol aranžmán. Kvôli konkrétnemu vystúpeniu na odovzdávaní cien pre architektov pripravil slávny skladateľ Ondřej Soukup pre Story špeciálny sláčikový aranž, ktorý nikde inde nebol odprezentovaný. Tak sme to zakonzervovali pre históriu týmto spôsobom. A fakt, že Lucia je jedna z najautentickejších posthegerovských šansoniérok, rozhodne podpisujem.

Takzvaná duša vznikla štyri roky po prvom albume projektu Story, ktorý sa volal Potlesk v stoji – a ona sa tiež rodila štyri roky. Nie je to na dnešnú rýchlu dobu pomalšie tempo?

Bohužiaľ, rýchlejšie to nejde. Mne trvá jedna skladba aj pol roka, a našiel by som aj také, ktoré sme po rôznych štúdiách pilovali aj dva roky. A tiež, nikdy nerobíme skladby kvôli nejakému konkrétnemu termínu, ako je vydanie albumu alebo podobne. Skladám i nahrávam ich priebežne a album vždy len potom zhrnie nejaké obdobie.

Je to album pre náročnejšieho poslucháča, nebudú to tzv. rádiové hity, vás to však, zdá sa, neodradí. Bude projekt Story pokračovať? Máte už teraz niečo v pláne?

Dramaturgovia komerčných rádií sa tvária, že Story nie je pre ich publikum, že je to údajne príliš náročné, či príliš temné. Pritom sú to stále “normálne” pesničky, aj keď je fakt, že s tzv. slovenskou popscénou veľa spoločného nemajú. V rádiách sa teda veru bohužiaľ príliš objavovať nebudú. Ale mnohí sú na tom ešte horšie a ja som vďačný za každú príležitosť. A plány? Na budúci rok by sme radi “vyskladnili” dva ďalšie klipy k piesňam z “Takzvanej duše” a teším sa aj na vydanie niekoľkých nových skladieb, ktoré sme v uplynulých dvoch rokoch urobili s pánom Soukupom. K tomu hádam pár dobrých koncertov s Milanom Kňažkom a možno aj Luckou Šoralovou.

Autor: Zora Handzová
Zverejnené na pravda.sk

Projekt Story se před čtyřmi lety vynořil z čistého nebe. Že se tu děje něco, co si pozornost zaslouží, stvrdila účast výkvětu slovenské scény. Nyní přišlo druhé album „Tazkvaná duša“ a na seznam přibyl třeba Michal Prokop. Jak se něco takového podaří, jsme probrali s otcem Story Marianem Zimou.

Pojďme to vzít ze široka: Na jaké hudbě jste vyrostl?

Samozřejmě na socialistickém popu, jinak to nešlo. Když mně byly čtyři roky, údajně jsem byl v dovolenkovém kempu v Bulharsku u vytržení z místní kapely. Nemohl jsem se dočkat, až každý večer začne. Pak se mi hudba stala téměř vším. Veškeré peníze jsem investoval do kazet, plakátů, elpíček, které ale byly v našem regionu vzácností. Pamatuji si doby nákupů desek z kufrů aut v Budapešti, první zahraniční koncerty.

Vždy jsem se ale zajímal i o texty. Mám moc v oblibě písničkáře, folkaře. Já taky nejsem nic víc než písničkář. Právě zájem o texty mi pak později odepsal ze srdce jinak vynikající rockové kapely, když jsem si přeložil ty jejich literární skvosty. Jako federální dítě jsem rovnoměrně čerpal ze slovenské i české kultury, což se mi teď hodí. Uměl jsem si vybrat něco zajímavého i z pokleslých žánrů a odfiltrovat ten zbytek.

Kdy jste začal psát muziku? Pamatujete si na svoje první autorské pokusy, nebo byste je raději zapomněl?

Ale ne, nebyly to průšvihy, i když v té době šlo hlavně o co nejvěrnější napodobování. Ale jelikož jsem měl toho hodně naposloucháno, cítil jsem, co funguje a co ne. Ruku v ruce s tím ale šly i snahy umět se též vyjádřit prostřednictvím hudebního nástroje. Taky jsem hrozně moc četl, což se sice nejeví jako něco nutně spojeného s hudbou, ale v konečném důsledku je to jen jeden veliký kulturní oceán, ze kterého se pak těží.

Co projektu Story předcházelo? Kdy se zrodila první myšlenka na jeho vznik?

Po vcelku úspěšné a veselé muzikantské kariéře do svých pětadvaceti let jsem pak měl ohromně dlouhou pauzu, kdy jsem to celé jaksi odkládal, až ve mně jednoho dne bliklo, že i kdybych začal hned teď, už se vlastně skoro nic nestihne. Vznik Story v této podobě ale byl akt zoufalství – z toho, že jsem prostě nebyl schopen realizovat svou vizi tvorby v prostředí takzvané kapelové demokracie.

Proběhlo několik pokusů s několika muzikanty, vždycky to stálo hromadu energie a času, aby se to pak rozpadlo na hloupostech. Řekl jsem si, že tomu dám ještě jeden pokus a udělám si to po svém. Kdybychom s Peterem Lipou v roce 2017 nenahráli píseň „Bojím sa nočných zvonení“, která se dosti chytla, nic dalšího by se neudálo. Nebyl žádný plán B. Takže Story není žádný cílený koncept, ale forma z nouze, kterou takhle uspořádal sám život

Už na prvním albu Story „Potlesk v stoji“ jste se obklopil plejádou výrazných tváří československé hudby. Bylo obtížné jména jako Peter Lipa nebo Pavol Hammel přesvědčit ke spolupráci?

Nebylo to ve stejnou dobu – když jsem oslovil Hammela, už jsem se měl přece jenom alespoň čím prokázat. Teď už bych si asi na to celé netroufl. Je to šílená situace – cítíte, že máte něco, co by za jistých okolností mohlo být zajímavé, ale víte to jen vy a nikoho to moc nezajímá. A taky jsem si uvědomoval, že si to o sobě mohou myslet – a taky i myslí – všichni.

Věděl jsem, že takhle zavedení umělci si někdy vybírají i z třeba dvou stovek textů… Ale v konečném důsledku nikdy nerozhodovalo nic jiného než písně jako takové. Samozřejmě, klade to na vás nesmírné nároky, protože se nechcete blamovat a otravovat lidi s pitomostmi. A těm slavným slouží ke cti, že měli – a většinou i nadále mají – snahu hledat, vyjet ze zajetých kolejí.

V čem myslíte, že vězí to kouzlo, že se vám daří takové osobnosti získat? Nejen na pozice zpěváků, ale i hostujících muzikantů.

Jak jsem řekl, písně a texty, nic víc a nic míň. U Story si často lidé všímají té a té osobnosti, ale ty tam nefigurují z nějakých marketingových důvodů. U Story je něco jako marketing naprosto iluzorní věc. Já jen vždycky hledal (a i nadále hledám) vhodné interprety na to, aby ty písně co nejlépe promluvily k lidem. Nejlepší věci se dají dělat jen s nejlepšími. I režisér hledá ty nejlepší herce a nikdo se nad tím nepozastaví. Ale musí za tím být vize.

Pokud dobře počítám, nejvíce písní má na obou albech Milan Kňažko, spolu s ním také koncertujete – čím jste si tak dobře sedli? Přesto se váš hudební příběh vyvíjí – od temných synťáků až k lynchovskému zvuku nových písní.

S Milanem hrajeme zdaleka nejvíc koncertů živě, takže jeho repertoáru jsem se věnoval samostatně. Ale to se vám jeví i proto, že Milan nemá vlastní alba nebo nějakou jinou hudební aktivitu. Třeba pro Pavola Hammela jsem napsal text už na jeho předchozí desku „Srdce bez anjela“ a teď dva na nové album „Kam a za čím“. A taky s jinými skladateli a interprety jsou ty bilance podobné, když započteme jejich vlastní tituly. Ale s Milanem je ještě nějaká elektronická cohenovina zcela jistě v plánu.

Pro spoustu českých posluchačů jste se možná až letos uvedl skvělým textem „Vyrovnání“ z letošního alba „Ostraka“. Michal Prokop je známý tím, že si texty pečlivě vybírá a na té desce se opřel spíše o staré známé. Jak se vám podařilo ho zaujmout?

S Michalem jsme se osobně vůbec neznali. Moje jméno tehdy zcela jistě viděl poprvé. Takže ono to mnohdy balancuje na ostří žiletky. Jaká je šance, že zavedený umělec odepíše někomu neznámému? Chce to i jisté hledačství na jeho straně. Třeba si té zprávy ani nemusel všimnout… Ale jak ukazuje život, někdy se to povede a něco vznikne. Samozřejmě, uvědomuji si tu úžasnou tradici jeho textařů – počínaje panem Kainarem a konče panem Suchým. Jsem za to rád.

Na novou studiovku Story jste ho ke spolupráci přesvědčil také, a to na písni „Příliš dlouho jsem byl takhle“, která je snad ještě lepší. Bylo snadné ho získat v tomto případě?

Nic v těchto věcech není úplně snadné a musí se najednou sejít více věcí. Seznámili jsme se prostřednictvím „Vyrovnání“ a měli jsme pak k sobě už větší důvěru. A bylo to už po – stoprocentně zaslouženém – boomu okolo skvělé „Ostraky“, takže Michal měl čas i chuť. Tahle nová skladba, jak jsem si ji představoval s Michalovým vokálem, nemohla dopadnout špatně. Ale samozřejmě, musel říct: „Jdu do toho.“

Poprvé jste letos sáhl mimo česko-slovenský rybník a hned začátek nahrávky patří britské zpěvačce Evě Carboni a ještě k tomu i jejímu producentovi Andymu Littlewoodovi. To přece nemohlo být jednoduché.

S Evou Carboni je to taky bizarní a současně velice jednoduchá story. Vysnil jsem si ji jako ideální interpretku na YouTube, kde jsem ji často poslouchal jako tisíce dalších posluchačů. Říkal jsem si, proč tady nikdo takový není… Pak jsem sebral odvahu a přes jejího producenta jsem jí nabídl jednu písničku v angličtině. Tu jsme mimochodem dělali v opravdové bluesové Mekce jménem Prievidza. (úsměv) Nejprve mi slušně odepsali, že jsou plní a nic nepotřebují, pak ale přišel mail, že ji vezmou. I tak jsem byl poměrně napjatý až do doby, kdy mi dorazilo album z Londýna.

Jako méně nápadná působí spolupráce s Ondřejem Soukupem – na albu je jedna skladba s jeho smyčcovým aranžmá. Pracujete na něčem společně i dál?

O tom by spíš měl víc povyprávět Ondřej, ale v následujícím roce by mělo spatřit světlo světa několik opravdu těžko zařaditelných písní – Ondřej je dokonce nazývá „písně, které nikdo nechce“. Musím říct, že ačkoli jsem v nich v roli textaře, tedy zainteresován, stále jsem jako posluchač nadšený, kde jsme se ocitli. Skladba „Všichni jsme herci“ na novém albu Story „Takzvaná duša“ představuje takovou první vlaštovku.

Máte už při psaní jasnou představu, kdo by text mohl zpívat, píšete takříkajíc na tělo?

V devadesáti procentech ne. Text bývá první, ale často už i s nějakým hudebním nebo rytmickým motivem. Až pak uvažuji nad interpretem. Ono stylově nebo i k výšce hlasu se dají najít alternace, i když jich taky není moc. Ale možná u dvou tří věcí se mi už v průběhu psaní jevil ideální interpret. Něco tak vzniklo pro Milana Kňažka a taky ta nová věc s Michalem Prokopem.

Prvním českým muzikantem, se kterým jste spolupracoval, byl ale Martin Chodúr. Čím vás jako zpěvák zaujal a jak se na vaše oslovení tvářil?

Jako i dnes, také tehdy jsem hledal dobré hlasy a umění výrazu. V tu chvíli ani tak moc neposlouchám jejich vlastní repertoár, jako spíš možnosti, které se mi s tím hlasem nabízejí. Nevím, jak se tvářil, protože úvodní komunikace se uskutečnila mailem. Ale z pozdějších setkání usuzuji, že v tom uviděl smysl – jako vlastně všichni kolem Story.

Do jaké míry pak vybraní umělci do textů zasahují?

Nezasahují. Možná zcela výjimečně, alternativní slůvko nebo tak.

Nové album projektu Story už vyšlo, je to úleva?

Moc veliká úleva ne. Můj přítel, výjimečný umělec Andrej Šeban, na to má teorii. Zrod alba považuje za porod jako každý jiný. A po každém porodu nastupuje poporodní deprese. Takže já se teď trochu nacházím uprostřed něčeho takového. Přece jen, té kůže, se kterou jdu na trh, je teď hodně.

Jaké máte další plány?

Příští rok bych chtěl věnovat příležitostným živým hraním se Story a písničkám, které jsme udělali s Ondřejem Soukupem. Taky asi natočíme jeden nebo dva klipy k albu „Takzvaná duša“. Ale jak řekl jeden slavný boxer, plán má každý, dokud nedostane první ránu do zubů.

Neuvažujete například o koncertu, kde by se všichni dosavadní hosté potkali na jednom pódiu?

Chtěl bych to udělat nejpozději k desátému výročí Story, což připadá na rok 2027. Možná jeden koncert v Bratislavě a jeden v Praze. Všem se zatím tahle myšlenka líbí. Jen nevím, jak by to v současnosti dopadlo komerčně – jestli bychom nehráli takzvanou přesilovku. (úsměv) No, to snad ne, ale stejně se radši držím při zemi.

Máte rád příběhy? A co podle vás dělá dobrý příběh?

Myslím si, že pravdivost. Pravdivost ve vztahu k tématu, zpracování nebo žánru, který si zvolíte. Prostě nesmíte inteligentní lidi podvádět. Můžou to být i naprosto nereálné šílenosti, ale v rámci daného záměru pravdivé. Jen tehdy mají šanci chytit lidi za srdce. Dokonce to nemusí být příběh jako takový, narativní. Věra Chytilová tvrdila, že příběh dokáže podat každý blbec. Může to být jen opis, fragment, esence něčeho… ale fér.

Projekt Story hudobníka, skladateľa a textára Mariana Zimu je na scéne od roku 2017, kedy vyšla pieseň Bojím sa nočných zvonení v spolupráci s Petrom Lipom. Napriek tomu, že sa projektu nedostáva toľko mediálnej pozornosti, koľko by si zaslúžil, ide o jedinečný pôvodný projekt, ktorý si svojou nadčasovosťou, štýlovou rozmanitosťou a účasťou zvučných mien získal mnoho skutočných hudobných gurmánov na Slovensku i v Čechách.

Marian Zima sa nikam neponáhľa, na novinky z dielne Story sa však fanúšikom čakať oplatí. Jednou z nich je nová LP platňa s názvom Doteraz. Nielen o nej, ale napríklad aj o tom, či sa dočkáme živých vystúpení Story, nám hudobník viac prezradil viac v rozhovore.

Aj tento rozhovor je potvrdením, ako ten čas rýchlo letí. Od nášho predchádzajúceho rozhovoru o projekte Story a prvom albume Potlesk v stoji uplynú v auguste už dva roky. Čím bolo toto obdobie pre teba dôležité, pokiaľ ide o tvoje hudobné aktivity?

Udialo sa všeličo. Tempo vydávania nových skladieb síce bolo rovnako pomalé ako predtým, ale predsa len niečo pribudlo. Vydali sme Anjela strážnika s Petrom Lipom, ku ktorej vznikol vydarený videoklip. Vyšiel Jeden šansón o dvoch umývadlách s Nelou Pociskovou, ktorý ju možno ukázal v inom svetle. Ale hlavne, pohli sa ľady s prezentáciou piesní naživo. Ako Story sme začiatkom roka odohrali vystúpenie v SND s Pavlom Hammelom, kde mali živú premiéru skladby Ľutujem a Keď sa nikto nedíva. Zostava s ním, gitaristom Reném Lackom, či klávesákom Petrom Preložníkom, bola naozaj výborným muzikantským zážitkom a mala svoju vlastnú chémiu. Medzitým sme začali hrávať s medzinárodne uznávaným klaviristom Pavlom Morochovičom a Milanom Kňažkom, a má to dobrý ohlas. No a v rôznych štádiách príprav sú nové skladby s rôznymi zaujímavými ľuďmi na Slovensku i v Čechách.

Vráťme sa ešte k albumu Potlesk v stoji. Hudobná kritika i médiá ho hodnotili veľmi pozitívne. A hoci nebol určený pre mainstreamové publikum, ako si s odstupom času spokojný s odozvou od poslucháčov?

Som spokojný, že sme to urobili tak, ako sme to urobili – teda bez kompromisov, tvrdohlavo a dôsledne. Najčastejšou vetou nových poslucháčov totiž bola veta – nevedeli sme, že niečo takéto tu vôbec existuje. Stále ide o – povedzme si otvorene – veľmi marginálnu záležitosť. Ešte k tvojej otázke – album nebol určený pre žiadne konkrétne publikum, respektíve bol určený pre kohokoľvek. Tento typ úvah v podstate nikdy nemal priestor.

Potvrdením priaznivej odozvy na album Potlesk v stoji je aj nedávne ocenenie Radou Hudobného fondu prémiou v oblasti populárnej hudby a jazzu. Čo toto ocenenie pre teba znamená?

Ľudia vo väčšine prípadov potrebujú, aby im niekto „certifikoval“ to, čo počujú, málokedy dokážu zaradiť niečo nové v rámci nejakého kvalitatívneho posudzovania. Z tohto hľadiska môže mať podobné ocenenie pre nás význam v tom, že hádam prispeje aspoň k pár novým poslucháčom.

Čím to, že si ho členovia Rady od roku 2021 „všimli“ až teraz?

Tie prémie sa udeľujú spätne za nejaké obdobie a ako sa hovorí, radšej neskôr ako vôbec. Myslím si, že keďže Story bolo úplne novým, neznámym menom, ten album vtedy ani nemohol nejako strašne významne zarezonovať. Ak sa ho napokon rozhodli oceniť, nemôžem byť nevďačný, naopak.

Pomerne horúcou aktualitou a hlavným dôvodom nášho rozhovoru je vydanie nového albumu projektu Story s názvom Doteraz. Vychádza však len v podobne vinylovej LP platne. Čo bolo dôvodom pre takéto rozhodnutie?

Dôvodom boli otázky, či sa dajú naše skladby zohnať na vinyle – lebo Potlesk v stoji som si netrúfal vydať na platni – a tiež aj pocit, že hudba Story sa hodí k tomu obradu, ktorý každý vyznávač starých dobrých elpéčok musí absolvovať. To znamená dať platňu na tanier gramofónu, sadnúť si do kresla, vziať do ruky obal a aspoň chvíľu sústredene počúvať. A keď už, nech je to kvalitný vinyl a nech sú tam aj nejaké nové veci.

Má názov nového albumu Doteraz nejakú súvislosť s tým, že obsahuje piesne, ktoré vznikli „doteraz“ a sú aj staršieho dáta?

Áno, je to istým spôsobom zhrnutie doterajšej tvorby. Ale vzhľadom na v súčasnosti štandardný, ale nijako dramatický predaj albumu Potlesk v stoji, je album Doteraz pre mnohých aj prvým oboznámením sa so Story. Aj staršie skladby však prešli novým vinylovým masteringom u expertov v Českej republike.

Album Doteraz obsahuje dve doteraz nevydané skladby v podaní Petra Lipu a Milana Kňažka. Ide o novinky alebo tie piesne čakali už nejaký čas v šuplíku?

Anjel strážnik s Petrom Lipom vyšiel ako singel už nejaký čas predtým a hrá sa aj v niekoľkých rádiách. Tým, že Peter medzitým vydal svoje nové veci, dostal sa už trochu mimo rotácií, čo sú tiež také zvláštne aspekty takéhoto druhu projektu. Druhú novú skladbu, takmer sedemminútové Rodné mesto s Milanom Kňažkom a saxofonistom Nikolom Bankovom, sme domixovali len deň pred odovzdaním podkladov na mastering. V Story všetko trvá dlho, lebo sa na tom podieľa veľa ľudí a väčšinou sa ani nikam neponáhľame.

Platňa Doteraz vyšla na 180-gramovom vinyle v špeciálnom obale (inak, tento typ obalu bol obľúbený v polovici 60. rokov) s textami a fotografiami v limitovanom náklade 300 kusov. Myslíš, že by o ňu nebol väčší záujem? Veď už po mesiaci od vydania platne si polovica nákladu našla svojich majiteľov.

Ak mám byť seriózny, nemôžem ho už dolisovávať. Verím ale aspoň, že každý kus môže byť o niekoľko rokov vyhľadávanou raritou.

V čase vzniku projektu Story si mal regulárnu kapelu. Chápem, že nie je ľahké dať dokopy osobnosti, s ktorými na nahrávkach spolupracuješ, a vyraziť na koncertnú šnúru. Nepochybujem, že záujem o živé predstavenie tvojich piesní zo strany ozajstných hudobných fajnšmekrov by tu bol. A podľa toho, čo som videl, keď ste začiatkom roka naživo vystúpili spolu s Paľom Hammelom v SND pri príležitosti narodeninových osláv denníka SME, stálo by to za to. Budú nejaké živé vystúpenia?

Ako som spomenul, jeden z konárov stromu Story sa rozrastá celkom úspešne aj po tejto stránke – s Milanom Kňažkom za mikrofónom a s Pavlom Morochovičom na klavíri sme začali hrávať na rôznych podujatiach s literárnym a výtvarným presahom. Máme už odpremiérovaný celovečerný program. Budeme zrejme hrať dosť v Česku a občas aj doma. Chceme, aby každé vystúpenie bolo udalosťou, nebude ich preto veľa. A verím, že budú aj príležitosti podobné tej s Palim Hammelom v SND. Mám aj nejaké rokovania o predvedení celého projektu so všetkými muzikantami a spevákmi, ktorí patria k Story, ale na to treba nejaké inštitucionálne zázemie, silné médium alebo vhodné podujatie.

Spolupracuješ s kvalitnými hudobnými osobnosťami, ktorí už majú na scéne čo to za sebou. Neobávaš sa onálepkovania projektu Story, že kvôli tomu ide o akési retro, či návrat do starých čias?

Ten, kto si vypočul Potlesk v stoji, vie, že na albume sú aj experimentálnejšie záležitosti, oveľa odvážnejšie, ako u mnohých takzvaných „moderných“ hudobníkov. Celá táto debata o moderne je často úplne mimo. Na modernu potrebujete poznať a ovládať to, čo bolo predtým, nemôžete len prísť a bez kontextu začať „experimentálne“ skúšať niečo, čo vám včera napadlo. A niektoré veci sú večné. Čo je nemoderné na piesni ako umeleckej forme? Čo je nemoderné v maliarstve na zátiší? U nás práveže mnohým chýba kontext, znalosť histórie a ľudia si pletú modernosť a módnosť. Pokiaľ ide o spevákov, rozhodujúca je pre mňa uveriteľnosť výpovede. A ja proste verím textu viac Hammelovi než Lukášovi Adamcovi.

Projekt Story stojí akoby mimo tej takzvanej slovenskej popovej či rockovej scény. Možno ho chápať ako fúziu štýlov, ktorá sa chce vymedziť voči väčšinovým hudobným žánrom?

Možno ho tiež chápať ako niečo, čo vzniklo mimo tradičných slovenských „štruktúr“, bez producentov, manažérov a kalkulácií, čo by z toho mohlo kvapnúť. Niečo, čo síce nie je a nebude v hlavnom svetle, ale môže vnímavému poslucháčovi poskytovať istú alternatívu. Český kritik Pavel Víšek nazval hudbu Story „nadžánrovým písničkářstvím“ a myslím, že je to celkom výstižné.

Tvoj projekt prezentuješ ako audiovizuálnu záležitosť, čo znamená, že dôležitou súčasťou piesňového príbehu je videoklip, ktorý v prípade tvojich skladieb zapadá do celkovej atmosféry ako puzzle. Od vydania posledného klipu V nebo a peklo už nikto neverí, čo je poctivá metalová pecka, už ubehlo viac ako pol roka. Nechystáš nový klip?

Áno, vždy sa snažíme o zodpovedajúci obrazový sprievod. Máme okolo seba výborných strihačov, kameramanov, výtvarníkov i režisérov. Tento rok sme mali veľa práce s vydaním vinylu a k niektorým skladbám – napríklad k Rodnému mestu – sme sa ešte po stránke klipu nedostali. Chceme v tomto roku robiť klip aj k niektorej z úplne nových skladieb, len samozrejme, ak to má mať úroveň, nie je to lacná záležitosť.

Prezraď, ako v tvojom prípade vznikajú nové skladby? Keďže text má v piesňach Story dôležitú váhu, skladáš hudbu na hotový text, predpokladám správne?

Takmer vždy je skôr hotový text, ale už počas jeho písania mi napadá frázovanie, melódie a postupne to rozpracúvam. Akýsi štýl Story – snáď sa dá o niečom takom hovoriť – nie je v konkrétnych žánroch, ale v tom, že skladby vznikajú organicky. Slovo alebo veta ovplyvní melodický nápad, jeho rozpracovanie zasa spätne harmóniu a ďalšie melódie, význam textu a jeho poetika zasa inštrumentáciu atď. Nelepí sa to ako oddelené zložky jedna na druhú, aby to nejako skúsilo nájsť spoločnú reč. Takto to u nás nefunguje. Všetko sa tvorí v jednom a naraz, a výsledkom je ucelená výpoveď.

Svoj nový album si krstil v máji v známom hudobnom klube Bombura v Brezne, odkiaľ pochádzaš. Čo všetko ťa spája s týmto miestom?

Aj keď sa asi nedá povedať, že bez Bombury by sme aj s vtedajšími spoluhráčmi nevedeli, ktorým smerom sa vydať, tento klub mal pre nás veľký význam. Prostredníctvom neho, koncertov v iných mestách a festivaloch, v podstate spojením s vtedajšou alternatívnou scénou, sme sa naučili o eklektickosti rôznych druhov hudby a napríklad aj vzťahu komercie a alternatívy. Ten étos v Story nepochybne pretrváva.

Súčasná doba prináša stále novšie a dokonalejšie technológie, ktoré neobchádzajú ani hudbu. V čase, keď sa rodili, bolo ich cieľom pomáhať priniesť lepší zvuk, zrýchliť nahrávanie piesní, či nahradiť nástroje celého orchestra. Vyzerá to však, akoby sa karta obrátila a internet, sociálne médiá, streamovacie služby ovládli ľudí. Ako to vnímaš ty?

Nemyslím si, že konkrétne Story to nejako pomáha. Myslím si skôr, že tá záplava balastu ubližuje tomu dobrému. Neexistuje nijaká selekcia, takmer žiadna seriózna kritika, všetko sa utopí v jednom guláši. Keď nemáš čo povedať, darmo máš svoju hudbu zavesenú o hodinu na sociálnej sieti. A celkovo to vnímanie hudby ako niečoho, čo je len kulisou, čo je vlastne zadarmo a nemá žiadnu hodnotu… To je podľa mňa veľmi zlé. Niekedy by som si želal tvoriť v dobe, v ktorej hudba alebo vydanie albumu bolo veľkou kultúrnou udalosťou, o ktorej sa ešte mnoho mesiacov hovorilo, rozoberali sa texty, fotografie, bolo to zdrojom intelektuálnej činnosti. Verím, že sú ešte poslucháči, ktorým to tiež chýba, a práve na nich sa obraciame.

Autor: Ivan Straka

Projekt Story je volné sdružení muzikantů, za kterým stojí hudebník, skladatel a textař Marian Zima. Během let se mu kromě hvězdných muzikantů podařilo postavit před mikrofon mj. Petera Lipu, Pavola Hammela nebo Milana Kňažka.

To nej s dvěma novinkami teď vyšlo i na vinylu s názvem „Doteraz“ a o LP a celém projektu si s Marianem Zimou povídal Jiří Matějů.

Rocková hudba na Slovensku funguje dlhé roky ako milý klub, kde sa každý s každým pozná a hudobná produkcia je trochu predvídateľná. A odrazu sa vám do rúk dostane autorský projekt, hudobne zrelý, pestrý, textovo zvláštny, znepokojujúci. Marian Zima pripravoval svoj album Story: Potlesk v stoji, viac než štyri roky.

Keď som počúval celý album Story, akoby ma niekto oberal o posledné zvyšky ilúzií. Story mi pripadá ako príbeh, v ktorom sa svet mrví, rozpadáva. Baroková márnosť nad márnosť?

Nebolo to vedomé. Asi to vyviera niekde z hlbších sfér. Jednotlivé piesne sú jednotlivými príbehmi, autentickými emóciami, ktoré vyvreli na povrch. Pravá tvorba je vždy aj psychohygienou autora. Umiestnením skladieb spolu a za sebou sa vytvoril zasa nejaký iný tvar, iný svet, ktorého vyznenie úplne presne ani neviem posúdiť. A ani to už nie je na mne. To, čo je tam vložené, si už každý musí „vybrať“ sám. Ak sa mu, pravda, žiada pátrať pod povrchom, čo sa ľuďom chce čoraz menej. V tých skladbách – napríklad v piesni Kontinuum – je však ukrytá aj nádej, že nie sme sami. Že to, tým, čo prežívame, už niekto prešiel a prežil to.

Po hudobnej stránke je to album pestrý, od blues-rockovej Bojím sa nočných zvonení s Petrom Lipom, otváraciu elektronicko-alternatívnu Potlesk v stoji s Milanom Kňažkom, cez temer industriálnu Bratislava, Aupark s výborným Milanom Ondríkom, až po typické skladby, ktoré by v USA niesli označenie AOR, teda adult oriented rock. Prečo práve takáto žánrová, mimochodom suverénna (-nevadí?:-), pestrosť?

Robím len to, čo nazývam „zaopatrovaním“ pesničiek. Keď ich už privediem na svet, musím sa o ne postarať. V mojom ponímaní, podobne ako je každé dieťa individualitou, si každá skladba žiada osobitý prístup, iné oblečenie, hľadá si iných kamarátov. Prirodzene mi to vyplynie do nejakého tvaru. Je jednoduché robiť žánrové albumy, využívať schémy. Aj pre mnohých ľudí je jednoduchšie dostať to, čo už poznajú, čo očakávajú. Ja hľadám poslucháčov bez predsudkov a s otvorenou mysľou, ktorí sa chcú nechať prekvapovať.

Story je štúdiový autorský projekt, ktorý vznikal niekoľko rokov. Čo je nie typický domáci spôsob produkcie hudby. Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto prístup, vytvoriť takéto svojbytné dielo vybočujúce z radu?

Asi najlepšia odpoveď na vašu otázku je – nerozmýšľal som nad tým. Tvoril som postupne, bez plánov, čo z toho napokon bude, aké to bude a tak ďalej. Album vznikol vlastne takpovediac en passant, mimochodom. Keď som začal s pesničkami, absolútne som nevedel, čo bude o pár rokov. Ja to vnímam ako akési zastavenie sa na dlhej ceste, možnosť istého zhrnutia istého časového úseku.

Asi ani jedna zo skladieb nevyhovuje plochému formátu hudobných rádií. Nechceli ste počuť, ako vás rádiá hrajú? Je snaha robiť rádiové skladby, aspoň jednu na album, podliezaním vkusu? Priznajme si, veľa z dnešnej rádiohudby je jednoduchým pesničkovým popgýčom…

Nie je to tak úplne pravda. Niektoré skladby – Bojím sa nočných zvonení či Potlesk v stoji – sa celkom hrajú v Slovenskom rozhlase či v Rádiu FM. Ale späť k otázke – áno, chcel by som počuť, ako ma rádiá hrajú. Je to cesta, ako dostať svoju hudbu k ľuďom. Rozdiel je v tom, či pre to urobíte nejaký kompromis, nejako „rádiovejšie“ pesničku začnete, vystriháte sóla, prispôsobíte ju, čo som ja zásadne nechcel. Skladba Keď sa nikto nedíva s Pavlom Hammelom sa začína tridsaťsekundovým introm hlasu a klavíra a má viac ako šesť minút – opak toho, čo chcú komerčné rádiá – ale tak to proste vyšlo.

Napriek tomu, že sa hudbe venujete niekoľko desaťročí – aj ako hudobný publicista, aj ako muzikant – stojíte trochu mimo štruktúr slovenskej rockovej hudby. Ako sa vám podarilo presvedčiť na spoluprácu muzikantov ako Pavol Hammel, Peter Lipa či Zuzka Homolová?

Presvedčili ich len skladby samotné. Nemal som na to iné „páky“, len dúfať, že pochopia môj zámer. Nebolo to jednoduché a ani príjemné, čakať na ich rozhodnutie. Som šťastný, že som s nimi mohol spolupracovať, veľa som sa od nich naučil. Ich spokojnosť je aj mojou spokojnosťou. To, že som akoby mimo štruktúr, mi umožňuje slobodu v tvorbe.

Tým, že Story je prevažne štúdiový projekt, nedá sa na ňom zarobiť. Ja sa neuchádzam o kus koláča, o ktorý tu väčšina muzikantov bojuje. Mňa zaujíma len tvorba samotná, pocit, že pred chvíľou ešte nič nebolo a zrazu niečo je, a niekoho to snáď aj poteší. Permanentne hľadám, a našťastie aj zatiaľ nachádzam umelcov, ktorí tento zázrak tvorby chcú zdieľať so mnou.

Ten mrazivý pocit istej morálnej dezilúzie zo spoločnosti, ktorý som cítil z albumu, vychádza najmä z textov, ktoré mi viac než piesňové texty pripomínajú básne o hľadaní zmyslu život, bytia i odmietania povrchnosti. Z tohto pohľadu je veľmi krásny dialóg s akýmsi vyšším princípom v skladbe Keď sa nikto nedíva, ktorú smutne spieva Pavol Hammel. Aký dôležitý je pre vás text v hudbe?

Mimoriadne. Zásadne. Som odchovaný pesničkármi, či už angloamerickými, francúzskymi, ruskými, či československými. Slová sú obsah, zvyšok je forma. Zladiť výpoveď s hudbou, vrátiť pesničke jej podstatu. Nerezignovať na výpoveď hocijakým textom alebo angličtinou. To je len veľmi často alibi, keď autor nechce alebo nemá čo povedať. U nás i v Česku máme ohromne kvalitnú pesničkársku tradíciu, je na čo nadväzovať – možno už aj v hudobne trochu inej podobe, než je folkový spevák so španielkou.

Punkovo ladená skladba Z knihy receptov, kde spieva Peter Punto Remiš či Bratislava Aupark s recitatívom Milana Ondríka sú typické ironické provokácie. Chceli ste aj provokovať? Aby sme sa aspoň trocha zamysleli, či sme – aby som citoval – normálni?

Asi áno. Niektoré skladby sú politické, ale nie v tom najjednoduchšom zmysle, koho voliť a koho nie, skôr tak, ako je celý život a svetonázor každého človeka vlastne nejakým druhom politiky. Celé Story je pokus o hru medzi autorom a poslucháčom. Viac či menej úspešne kódujete svoje emócie a myšlienky, dávate im nejaký estetický rámec, ale na konci toho všetkého dúfate, že niekto bude ochotný pristúpiť na vašu hru a odkódovať to. Ak som hovoril o zázraku tvorby, toto je zasa jej prekliatie.

Marian Zima je hudobným skladateľom, textárom a basgitaristom. Projekt Story pôvodne existoval ako koncertná skupina, už štyri roky však autor a textár Marian Zima nahrával svoje autorské pesničky s hosťujúcimi muzikantmi a spevákmi.

Autor: Martin Kasarda
Foto: René Miko
Zverejnené na kultura.sme.sk

Skladateľ, textár a hudobník Marian Zima nie je na domácej scéne žiadnym nováčikom. Už niekoľko rokov je dušou nevšedného autorského projektu Story, v rámci ktorého sa mu na slovenské pomery pozoruhodne podarilo spojiť kvalitnú pôvodnú tvorbu so zavedenými spevákmi a hudobníkmi.

Výsledkom tejto spolupráce je nadčasový album Potlesk v stoji, ktorý sa nezaslúžene ukrýva za stenami súčasného mainstreamu. Autorovi projektu však primárne nejde o masovú akceptáciu a ide si svojou cestou. O projekte Story i novom albume nám Marian Zima prezradil viac v rozhovore.

Každého človeka a osobitne hudobníka ovplyvňuje po celý život hudba a interpreti, ktorých počúval počas svojich mladých rokov. Ako to bolo a je v tvojom prípade?

Ja som hlavne celé roky dospievania doslova žil hudbou. Pre mňa to bolo ako dýchať vzduch. Počúval som všetko, od popu v rádiu až po alternatívne žánre. Vždy som mal chuť pátrať, čo bolo predtým, postupne som sa tak dostával hlbšie a hlbšie do histórie. Napočúval som kilometre pások, prakticky som nič iné nerobil, len nahrával a počúval. Fascinovalo ma to, vlastniť nejakú nahrávku, nedajbože platňu, to bolo pre mňa najviac. Išli tam všetky peniaze z brigád aj darčeky, za všetky som kupoval platne a kazety. Už ako stredoškolák som mal slušnú fonotéku, vtedy sa s tým aj obchodovalo a vymieňalo.

Takže nemôžem určiť jeden smer alebo žáner ako inšpiráciu. Boli to jednak rockoví a metaloví umelci, jednak alternatíva, a asi najviac domáci i svetoví pesničkári, pretože som sa už v mladosti zaujímal o texty a zistil, že nie všetko anglicky spievané za niečo stojí. Milujem Toma Waitsa, Nicka Cavea, Neila Younga, Šlitra so Suchým, Ursinyho, Jara Filipa, ale aj divadelnosť Tornáda Lue, sentiment Chrisa Reu i eklekticizmus Living Colour.

Projekt Story, za ktorým stojíš, nie je jednorazovou ani krátkodobou záležitosťou. Kedysi v jeho začiatkoch to bola regulárna kapela vystupujúca pod týmto menom. Odkedy vlastne projekt Story existuje a ako sa v čase vyvíjal?

Story bola v rokoch 2012 až 2014, trúfam si povedať, sľubná kapela s výhradne pôvodnou tvorbou a nacvičeným repertoárom. V spomínanom roku 2014 sa rozpadla a členovia sa rozutekali do iných projektov. Ja som sa kedysi v roku 2017 rozhodol, že to ešte raz skúsim, tentoraz už nie vo forme kapely, kde som už nevidel perspektívu, ale akéhosi projektu s hosťami. S odstupom času vidím, že som mal len veľmi hmlistú predstavu, čo to obnáša.

Akú hudbu hrala pôvodná kapela Story?

Pôvodný materiál, slovenské texty, rozmanité žánre – od rocku, cez funk, bossanovu či reggae. Bola to taká predzvesť dnešného projektu, niektoré skladby pochádzajú ešte z tej doby.

Zachovali sa nejaké nahrávky skupiny z tej doby?

Áno, okrem demoverzií sa zachovala veľmi kvalitná nahrávka z koncertu v bratislavskom Istropolise z jari 2014, z ktorej som jednu skladbu použil na rovnomenné EP a ďalšiu na CD Potlesk v stoji, pretože ide o zdravé a dobre zahraté pesničky.

Album s názvom Potlesk v stoji je teda tvojím debutom, ak nepočítam EP vydané koncom roka 2019. V booklete albumu je uvedený tvoj výrok „Na počiatku bola pieseň a za každou piesňou je Story. Príbeh.“ Znamená to, že k zloženiu každej skladby ťa viedla konkrétna životná skúsenosť?

Dá sa to tak povedať. Ja totiž nechcem písať texty o niečom, čo sa ma citovo nedotýka alebo nemám prežité. Dúfam, že je z tých textov, či už pre Story alebo pre niekoho iného, cítiť, že emócie v nich nie sú predstierané. Snažím sa, aby každá pieseň vytvorila vlastný mikrosvet, kam pozývam poslucháča.

Ak by ma Lipa odmietol, nemal by som už energiu na kapelu

Pilotnou nahrávkou v rámci projektu Story je pieseň Bojím sa nočných zvonení, ktorú naspieval Peter Lipa na jeseň roku 2017. Ako sa ti podarilo získať pre spoluprácu takúto rešpektovanú osobnosť?

Oslovil som ho s malou dušičkou, hoci som bol presvedčený, že pesnička mu padne ako uliata a nikto iný ju ani spievať nemôže. Ale vedel som o tom vtedy len ja, čo bolo trochu riskantné. Keď mi Peter napísal, aby som mu k demosnímke poslal text, vedel som, že tomu dáva šancu.

Predpokladám správne, že úspech spolupráce s našou jazzovou jednotkou a pozitívny ohlas na spoločnú pieseň ti dodali odvahu osloviť pre spoluprácu pod značkou Story ďalšie slovenské hudobné osobnosti? Alebo si mal v tom čase už jasný plán, ako budú vyzerať ďalšie skladby a koho oslovíš na spoluprácu?

Áno, máš pravdu. Stálo to na tenkom ľade. Keby ma Peter vtedy odmietol, zrejme by som už nemal energiu rozbiehať ďalší projekt alebo kapelu.

Ďalším zásahom do čierneho sa ukázalo oslovenie slovenskej legendy Pavla Hammela s ponukou naspievať skladbu Keď sa nikto nedíva. Sám si jeho účasť označil ako „absolútnu udalosť skladby“. Nebolo asi ľahké získať ho pre spoluprácu mimo okruhu svojich overených spoluhráčov.

Nie, nebolo. Takíto umelci sú pochopiteľne opatrní, majú svoje renomé, svoj silný repertoár, sú bombardovaní ponukami. Z odstupom času vidím, že som mal veľké šťastie. Ale na druhej strane boli to len skladby samotné, ktoré ich presvedčili. Patrí im rešpekt, že v ich postavení majú stále chuť umelecky hľadať a riskovať.

S výsledkom spolupráce s Paľom Hammelom však môžeš byť po každej stránke viac než spokojný. Kritika sa o. i. vyjadrila, že takto sme speváka ešte nikdy nepočuli, aj on sám hovoril o „veľmi dobrom výsledku“ a o tom, že sú mu blízke gitarové bluesovky. Bol to aj dôvod, že na oplátku Paľo zaradil na svoj aktuálny album Srdce bez anjela pieseň s tvojím textom Ľutujem?

Nie, to s tým nesúviselo. Pali si vypýtal niekoľko textov, vybral si Ľutujem a ja som šťastný, ako sa s tým textom po hudobnej stránke vysporiadal.

Ďalší singel Z knihy receptov naspieval Peter Remiš z kultovej piešťanskej skupiny Slniečko, mnohým známej ako Punto & rybacé hlavy. Vyniká kritickým textom plným drsného sarkazmu spievaným v miestnom dialekte typickým „Puntovým“ chraplákom. Obsah piesne i videoklip však neprijali všetci s pochopením. Mal si v úmysle tak trochu provokovať naše tiché spoločenské vody?

Ani nie trochu. Je to tam všetko povedané jasne, ba až drsne. Áno, polovica ľudí to skritizovala, ale keď vyjadruješ nejaký názor, automaticky polarizuješ spoločnosť. Preto mnohí dnešní hudobníci názory radšej nevyjadrujú.

Aj na ďalších nahrávkach sa podieľali kvalitní speváci i hudobníci, medzi nimi aj popredná slovenská pesničkárka Zuzana Homolová, skúsený rockový spevák Martin Máček, známy klávesák Peter Preložník či producent a skladateľ Oskar Rózsa. Prezraď, podľa akého kľúča si vyberal a oslovil spolupracovníkov na nahrávanie?

Chcel som tých najlepších, ktorí sa hodili pre danú vec. Mal som pomerne presnú predstavu o tom, čo chcem, či už po hudobnej alebo vokálnej stránke. Treba dodať, že sú to umelci, ktorí sa mi páčia ako poslucháčovi. To je pre mňa hlavné kritérium.

Aj podľa výberu hudobníkov pre spoluprácu možno tipovať, čo považuješ v hudbe za dôležité. Album Potlesk v stoji je štýlovo rôznorodý – prevláda rock, kombinovaný s bluesom, ale aj jeho tvrdšie odnože. Platí, že si dušou rocker?

Povedal by som, že som pesničkár, ktorý oblieka jednotlivé pesničky do rôznych aranžmánov. Ale mám rád aj tvrdú hudbu, vždy som sa k tomu hrdo hlásil.

Z rockovej línie albumu sa vymykajú dve skladby. Prvou z nich je úvodná elektronická a pôsobivo gradovaná skladba, ktorá dala názov celému albumu. Mala premiéru začiatkom roka 2020 na slávnostnom odovzdávaní cien Krištáľové krídlo vysielanom v priamom televíznom prenose a ako spevák v nej exceloval Milan Kňažko, ďalšia, tentoraz herecká legenda. Zdá sa, akoby skladba bola šitá na mieru práve jemu, nemýlim sa?

Áno, a to nielen kvôli hlasu a prejavu, ale aj kvôli jeho charakteru ako takému. Tento druh textu môže spievať len osobnosť akou je Milan, ktorá už nemusí nikomu nič dokazovať alebo, nedajbože, sa niekomu podlizovať. Pretože skladba nie je k ľuďom, ktorí niečomu nekriticky veria, lichotivá. Táto vec najviac rozdelila publikum, ale počítali sme s tým. Ako som už povedal, vyjadrovať názor nie je úplne populárne.

Druhou z dvojice je skladba Bratislava, Aupark, ktorá predstavuje netradičné spojenie elektroniky a výraznej, takmer psychedelickej rytmiky s textom, čítaným hercom Milanom Ondríkom. Z jeho slov ide nekompromisný hnev, cítim to správne?

Skôr taká rozčarovanosť. Milan je vynikajúci herec a chcel som ho v tejto tak trochu experimentálnej veci mať, pretože ten text bolo treba zahrať. Zaujímavé je, že dlho s nahratím otáľal, ale potom poslal osem verzií rôznej intenzity, z ktorých som si zasa ja nevedel vybrať.

Je jasné, že Story nie je mainstreamovou záležitosťou, nemá ambíciu dobýjať hitparády ani rebríčky predajnosti. Pritom ide o pôvodné a nadčasové skladby, ktoré už majú a ešte si nájdu svojich fanúšikov. Nie je ti ľúto, že rádiá tvoje piesne príliš často nehrajú?

Nemám veľké oči a tak si nemyslím, že je to až také peklo. Bojím sa nočných zvonení sa hráva celkom často. Ostatné sa občas vyskytnú na Rádiu Slovensko, Rádiu FM či Devíne. Možno by sa hrali viac, keby sme ich urobili s cieľom hrať ich v rádiu. Pesničku Keď sa nikto nedíva s Pavlom Hammelom začíname 30-sekundovým duetom hlasu s klavírom, a to nie je veľmi rádiové. Naviac, má 6 minút. A tak by som mohol pokračovať.

Z pochopiteľných dôvodov nemôže byť Story koncertným projektom. Predsa len, nerozmýšľal si o tom, že by zo skladieb albumu a za účasti aspoň niektorých hudobníkov, ktorí sa ňom podieľali, vznikol občasný koncertný program, podobne ako v prípade projektu Bolo nás jedenásť?

Je to tá odvrátená stránka štúdiových projektov. Bol by som rád, ak by bolo možné odprezentovať aspoň nejaké skladby pri nejakých slávnostiach alebo galavečeroch. Bolo by to zaujímavé aj z dôvodu, že by sa pri tom stretla naozaj unikátna zostava muzikantov. Možno ak sa toho raz chytí nejaký impresário, dočkáme sa aj kompletnej živej podoby.

K niektorým nahrávkam albumu boli natočené aj videoklipy, ten k pesničke spievanej Petrom Lipom dokonca režíroval Nikita Slovák. Žiaľ, v našich televíziách neexistuje takmer žiadny priestor pre pôvodnú slovenskú hudbu. Do akej miery, podľa teba, môžu klipy v týchto podmienkach podporiť záujem o projekt Story?

Dnes už vydanie skladby znamená vlastne vydanie videa na youtube – aj keď ja som v tomto staromódny a myslím si, že skladba má obstáť aj bez video sprievodu. Tak sa snažím aspoň každým tým videom umocniť zážitok a dokresliť skladbu. Mám vydaných 5 klipov, tento rok ešte pribudnú minimálne dva ďalšie, ktoré sú už hotové. Je nemilé, že urobíš povedzme aj drahý a kvalitný klip s výborným režisérom, a ľudia si ho môžu pozerať akurát tak na smartfónoch.

Myslíš, že nosiče typu CD alebo vinylové platne, ktoré zažívajú malú renesanciu, majú budúcnosť?

Ja by som bol rád, ale nie som si tým istý. Cédečka sa nepredávajú, lebo prehrávače už ani nemontujú do áut. Vinyly sa akože vzmáhajú, ale tiež to nie je žiadna sláva. Ale je to preto, že hudba ako taká už pre ľudí neznamená to, čo v minulosti. Stačí im v zlej kvalite a len ako kulisa k inej činnosti. Málokto si vyhradí čas len na počúvanie hudby. Čo je škoda.

70. a 80. roky znamenali pre slovenskú hudbu zlaté časy, produkovala sa pôvodná tvorba a na scénu prišli mnohé nové tváre, z ktorých niektoré fungujú dodnes. Ako vidíš v kontraste s týmto obdobím súčasnú domácu hudbu?

Keď odrátame socialistické hlúposti a porovnáme len to najlepšie v danej dobe, tak minulé dekády boli určite lepšie, spomeňme len Ursinyho, L+S, Prúdy, Collegium Musicum, Žbirku. Po textovej stránke je to absolútne zreteľné, textárske remeslo a textári akoby vymizli. Dnes akoby málokomu záležalo na tom, o čom spieva, komerčné rádiá sú prehliadkou banálnosti. Dnešné hudobné špičky sú mimo mainstreamu, v džeze alebo alternatívnej hudbe. Ja sa ale snažím robiť si svoje najlepšie ako viem a neporovnávať sa.

Čo tvoje ďalšie plány s týmto hudobným projektom? Môžeme sa tešiť na album Story 2?

Aj toto cédečko vzniklo ako zhrnutie skladieb za pomerne dlhé obdobie. Mám už skoro materiál na ďalšie, ale bude trvať dlho, kým tie skladby urobím. Postupne ten čas zasa, dúfam, nastane.

Autor: Ivan Straka
Foto: archív Mariana Zimu
Zverejnené na hudba.sk

Naposledy zaskočil publikum piesňou Potlesk v stoji, na ktorej spolupracoval aj Oskar Rózsa a ďalší známi muzikanti. Zhovárali sme sa s textárom, skladateľom, basgitaristom a zakladateľom projektu Story, Marianom Zimom.

Projekt Story, za vznikom ktorého stojíte, spája rôznych umelcov. Vydali ste už niekoľko piesní, niektoré z nich majú aj politický kontext, sú zaujímavé aranžmánmi, v tej najnovšej dochádza k symbióze niekoľkých štýlov, ale k tomu sa ešte dostaneme. Váš projekt spája muzikantov rôznych žánrov, s piesňami sa neponáhľate a hovoríte, že o peniaze Vám nejde… aký je teda hlavný zámer projektu?

Vaša otázka je trochu zradná. Ak by sa nám nejaké peniaze z niečoho nejakým zázrakom vrátili – o čom dosť pochybujem – bude sa za ne ľahšie tvoriť v budúcnosti. Nikto by ich demonštratívne nepálil. Ale tiež je pravda, že nejaká návratnosť ma v princípe nezaujíma. Ja totiž do tohto prostredia, kde sa všetci bijú o kúsok z toho zúfalého slovenského šoubiznisového koláča, peniaze dobrovoľne nosím a som s tým zmierený. Až na výnimočné prípady ide o štúdiový projekt, kde v dnešnej dobe nie je šanca na nejakú návratnosť. Ale vráťme sa k otázke, prečo. No preto, že proste chceme, aby to vzniklo a aby sme zažili radosť zo spoločnej tvorby. Aby sme sa spoznali ako ľudia, dobre sa spolu cítili. A na konci toho procesu možno bude niečo, čo poteší alebo prehovorí aj k niekomu inému.

Medzi skladbami, pod ktoré sa autorsky podpisujete, sú piesne, ktoré nespĺňajú „štandardné parametre“ na to, aby sa stali rádiovými hitmi. Teda, nemajú klasickú minutáž od 3 do 5 minút, nemajú hudobnú formu sloha – refrén sloha, rovnako ich texty nie sú vhodné na to, aby ich rádiá prijali. Myslíte si, že ak by tieto nastavené kritériá rádiá nedodržiavali, poslucháč by Vaše piesne dokázal akceptovať? Napokon, je mnoho autorov, ktorí nekomponujú šablónovito…

Myslím, že je to uzavretý kruh, z ktorého je ťažko vystúpiť. Rádiá povedia, že toto od nás poslucháči chcú a je to aj pravda, lebo poslucháči vlastne ani nevedia, čo by iné mohli počuť. No a nikto im to teda radšej ani neponúkne, česť výnimkám. Ale nerobím si ani ilúzie o nejakých vyspelých a hladných masových poslucháčoch, väčšina nie je schopná vypočuť si sústredene ani päť minút, hudba je kulisa k iným činnostiam, texty sú väčšinou balast, ktorý si poslucháč ani neuvedomuje. Preč sú zrejme bohužiaľ tie časy, kedy hudba dokázala vážne ovplyvniť životy, zmýšľanie ľudí a mala v masovom merítku takú moc.

Vydali ste aj EP, kde máme hneď prvý krásny príklad – vyše 6-minútovú pieseň (pre mňa osobne najvydarenejšiu) – Keď sa nikto nedíva, kde ako spevák hosťuje Pavol Hammel a skvelý bluesman, gitarista René Lacko. Ako pieseň vznikala a ako prišlo k spolupráci?

Pieseň vznikala dlho, tak ako všetko, čo robím. Určite viac než rok. Ona je presným príkladom prácnosti takéhoto spôsobu tvorby. Máte text, ktorý nejakým spôsobom zhudobníte, ale v hlave vám už víria aranže a nápady, ako by sa to dalo urobiť. Istý čas uvažujete, kto by to dokázal zahrať, vychádzate z jeho štýlu, ale ja trochu dokážem v cudzích veciach počuť aj to, ako by ten umelec hral niečo, čo povedzme sám nehrá. Myslím, že som ako prvého oslovil Reného Lacka. Nastala otázka, kde by sme to nahrali, on navrhol štúdio v Prievidzi, ktoré vlastní bubeník Vlado Leškovský. Nahrali sme to v trojici a našťastie tak, že to hneď sadlo, všetci pekne hrali, nebolo treba s tým už skoro nič robiť. Klávesy robievam s Petrom Preložníkom, ktorý má ten dar, že ešte viac oživí už hotový podklad, vie pracovať s pauzami, zvukmi, je vkusný a štýlový. No a samozrejme, otázka najťažšia – kto to bude spievať. To je ten najväčší stres, lebo vy viete, že ten spevák by tam bol úžasný, ale on o tom nevie a môže mať tisíc dôvodov prečo do toho nejsť. Je to teda vždy na ostrí toho najjemnejšieho noža, či to vyjde alebo nie. Navyše, Pavol Hammel takéto hosťovačky nerobí. Čo k tomu dodať, vyšlo to, to sú také malé zázraky. Pavol mi potom napísal, že ho to istým spôsobom nakoplo k tomu, aby niečo znovu začal sám tvoriť. A to je myslím si to najvyššie ocenenie.

Ešte predtým ako v tejto piesni počujeme samotné blues, ozve sa nádherné klavírne intro, ktoré je dômyselne doplnené čiernobielymi fotografiami, následne už počuť typickú bluesovú gitaru. Čo je však prekvapivé je poloha speváka, ktorý pekne vystihol clivú, bluesovú atmosféru piesne aj s následnou gradáciou. Je to dobre skomponovaná skladba. Bolo pre Vás ťažké vzdať sa jej? Lebo povedzme si úprimne, väčšinový poslucháč ako prvé registruje speváka, až potom gitaru, basu a kompozíciu, text a klip…

Ďakujem. Nie, nebolo to ťažké, ja nie som taký spevák, aby som to zaspieval tak, ako si to predstavujem. Samozrejme, že poslucháč vníma takmer len speváka, pár ľudí možno zaujímajú aj muzikanti, a už skoro nikoho autor. A je to tak aj správne. Som s tým úplne vyrovnaný, keď chcete, aby niečo dobré vzniklo, ego tam nemôže mať miesto. Na tom už umelecky pohoreli tisíce skupín a projektov.

Ďalšou piesňou na EP je Bojím sa nočných zvonení. Tvrdíte, že má veselo-existenciálny text. Takže v prvom rade, ako ide dokopy existencializmus a humor?

No, to som nenapísal ja, ale nejaká z kritík po vyjdení skladby. Ale súhlasím s tým, jasné, že idú dokopy. Celá línia dobrého intelektuálneho humoru od Woodyho Allena po Milana Lasicu je presne o tom. Woody Allen raz dokonca povedal, že akákoľvek téma, ktorá by nebola na úrovni existenciálnej, mu ani nestojí za pozornosť.

Pieseň je energická, skomponovaná v štýle talking blues – má pevnú rytmickú štruktúru a príjemnú, voľnú melodickú líniu, čo dobre sadne Petrovi Lipovi. Tento výber nebol asi náhodný, však?

Samozrejme, že nie, je to skladba od začiatku predurčená pre Petra Lipu a jeho prejav. Preto sa mu myslím dobre a s ľahkosťou interpretovala a je to na nej aj poznať.

Kritika politických pomerov, a to nielen domácich, ale celosvetových, znie v piesni Z knihy receptov. Nahnevali ste sa na Trumpa, Orbána a ostatných štátnikov? Ako sa vôbec muzikant a textár dostane k tomu, že má popud napísať satiru o politikoch? Nie je to výsada folkových spevákov?

Znovu sme pri téme, do akej miery má autor, nedajbože umelec, kalkulovať s efektom svojho diela. Podľa mňa vôbec. Ako sme to cítili, tak sme to spravili, a ďalej nech si to žije svojím životom. Umenie nie je a nemá byť odtrhnuté od reality, ani politiky, samozrejme, je dôležitá aj tá forma vyjadrenia. Ja nemám rád také prvoplánové záležitosti, aj nedávno po tej tragédii Jána Kuciaka a jeho snúbenice, sa vyrojilo množstvo ľudí s „posolstvami“. Na druhej strane, vždy je to lepšie ako množstvo slovenských slávnych umelcov, ktorí si dávajú obrovský pozor, aby nič zásadné nepovedali a nemali na nič názor – lebo názor prirodzene delí fanúšikov, a oni chcú mať všetkých, hlúpych aj múdrych, starých aj mladých. Nám je to jedno.

Aké boli reakcie ľudí na túto pesničku? Určite veľmi zaváži aj kolážovo vyskladaný klip, ktorý je síce tak trochu retro, ale nepochybne ste mali dôvod, prečo ste ho tak dali zrežírovať…

Polovica ohlasov na Z knihy receptov bola, že sme idioti a debili. A to je myslím pri takejto téme fajn. Režíroval som to v podstate sám, aj keď o réžii vlastne nič neviem. Mám šikovného spolupracovníka, strihača Andreja Verešvárskeho a vieme si tieto veci urobiť do značnej miery „na kolene“. Ja mám istú vizuálnu predstavu, už keď pracujem na pesničke a vždy mi ide o to, aby to bol komplexný celok.

Zdá sa, že každá Vaša skladba tvorí osobitý hudobný svet. Aj štvrtá skladba z EP, ktorá má názov Jamajská sentimentálna v e-mol, akoby bola úplne od iného autora 😊 Pochádza z roku 2014 a zjavne je rytmikou inšpirovaná štýlom reggae, ale je zaujímavá aj zostavou. S kým ste tvorili v tom období?

Tú skladbu som zaradil aj ako pripomenutie toho, že v rokoch 2012-14 fungovali Story ako regulárna kapela, hrajúca koncerty, kluby, festivaly. Počúval som tie staré živé nahrávky, a aj keď sa samozrejme v precíznosti nevyrovnajú štúdiovým súčasným, majú v sebe náboj a vitalitu, a aj v tejto veci je pár pekných spontánnych momentov. Chlapci z tej doby majú už dlhé roky svoju vlastnú cestu, bola to tiež skvelá príprava na to, aby som zistil, čo vlastne ako autor chcem.

A dostávame sa k aktuálnej novinke Potlesk v stoji, ktorú ste prezentovali nedávno a spieval ju Milan Kňažko. Poďme pekne po poriadku, najprv odvážnym textom. Trošku ste nám podpichli celé slovenské publikum… Teda, 99 percent, aby sme boli exaktní… Prekáža Vám priemernosť?

Priemernosť mi neprekáža, ak je hodnotená ako priemernosť. Ak je hodnotená ako nadpriemernosť, vtedy mi to asi trochu prekáža. Ale v princípe mi je jedno, čo kto robí a ako to robí, pokiaľ to samozrejme neznamená, že mi niekto doma priemerne zapojí plyn alebo niečo také 🙂

Ak dovolíte, poviem Vám jeden príklad. Bola som na koncerte, kde hral interpret, ktorý bol technicky fenomenálny, ale nehral srdcom. Priznám sa, že som typ poslucháča, ktorý radšej odpustí technické chyby, ale potrebujem počuť cit a výraz v interpretácii. Pre mňa to bol computer v ľudskom vydaní, ale žiaľ, to je dnes celosvetový trend. Celá sála aplaudovala v standing ovations, ja sama som sedela. Všetci sa na mňa dívali tým čudným pohľadom a myslíte si, že niekto pochopil? Možno si mysleli, že som zdravotne ťažko postihnutá a nevládzem vstať… Proste niekedy sa možno za tým skrýva aj nevedomosť a stádovitosť… Všetci stoja, vstanem aj ja, nech nie je hanba…

Áno, z niečoho mimoriadneho, na čo sa kedysi spomínalo desať rokov, sa stala vyžadovaná a akceptovaná norma. Pre nás s Milanom nadobudla tá skladba aj iný rozmer, možno až spoločensko-politický. Ja ju už vlastne ani veľmi vysvetľovať nechcem, každý nech si z nej zoberie, čo uzná za vhodné. Ona je vlastne o úrovni kritického myslenia v každom z nás a vo všetkých oblastiach. To asi stačí.

Poviem iný príklad. Opera je veľké, komplexné hudobno-dramatické dielo s mnohými spevákmi. Môžem byť spokojná s niektorými výkonmi, s inými nie. Mám začať pískať ako na štadióne počas výkonu speváka? A keď sme už pri tom, je hanbou, ako sú naši umelci finančne ohodnotení. Ja osobne si nemyslím, že máme nekvalitných umelcov, naopak. Druhá vec je, ako často si slovenské publikum môže dovoliť kúpiť lístok do divadla, keď stojí 35 eur… Ako potom máme vychovať vzdelané publikum, ktoré dokáže rozlíšiť kvalitu? Osobne si myslím, že je to komplexný balík problémov a ten problém nie je len čierno-biely…

Určite. Ale ja určite nemám ambíciu riešiť nejakú celkovú úroveň. Každý zodpovedá za seba a každý prispieva svojou troškou do mlyna. A to je aj jediné, ako môžete celú vec ovplyvniť, ako tvorca i ako príjemca. Mne sa len nepáči, keď sa ide na istotu. Umenie má aspoň jemne provokovať a dávať dôvody na zamyslenie.

Inak, keď sme už pri tom, asi ste po takomto otvorenom a priamočiarom texte nečakali od publika standing ovations, však? 😊 Úprimnosť sa dnes nenosí… Ale ak by ste do textu nenápadne „vpašovali“, že dámy majú vkusne oblečené róby, možno by sa aj nejakí ľudia postavili…

Nečakám vôbec nič. Ani chválu, ani kritiku, to sú už veci mimo mňa a neviem ich ovplyvniť. Môžem urobiť len to, že to urobím ako najlepšie viem, nič viac.

Poďme však k hudbe, pretože tá ma zaujíma podstatne viac. Je to kompozične mimoriadne prepracované, viacvrstvové dielo. Zdá sa, že od jazzových, rockových a bluesových skladieb ste sa posunuli k ambientu a elektronike. Čím Vám tieto súčasné žánre konvenujú?

V prvom rade – ja neuvažujem nad žánrami. Každá skladba dostane taký šat, aký sa mi javí najlepší pre jej konečné vyznenie, nech je to elektronický ambient, thrash metal, alebo veselá jednoduchá trojakordová pesnička. Ona si to vlastne sama vypýta, kombináciou slov, melodického nápadu… Vy len sa musíte pokúsiť byť natoľko zručný, aby ste ju kvalitne obliekli. Na to sú potrební aj tí najlepší možní spolupracovníci, na ktorých mám obrovské šťastie. Základom je vždy pesnička, ako kombinácia hudby a slov. Dnes sa k nej pridáva aj vizuálna zložka, ktorá ju vie zasa posunúť inam. Myslím, že čaro sa ukrýva v tom, že tieto jednotlivé zložky vznikajú spoločne, vzájomne sa počas vývoja ovplyvňujú, menia, reagujú na seba. Nie je to ako keď prilepíte dva chleby, Jano spravil hudbu, Jožovi vraj ostali nejaké slová a nejako to zbúchame. Ak to vzniklo organicky, vtedy to vnímavý poslucháč vycíti a verí tomu.

Hudba atmosférou korešponduje aj s textom, je napätá, má v sebe minimalistický, naliehavý motív, ktorý sa rozvinie v sólové husle (elektronické). Postupne sa vrství a graduje. Súčasťou je aj živý orchester. Ako kompozícia vznikala a ako ste ju nacvičovali? Aké možnosti Vám ako skladateľovi poskytuje elektronika? Neznamená to, ale že ste na akustickú hudbu zanevreli, však?

Skladba Potlesk v stoji vznikala asi najdlhšie. Ešte niekedy v roku 2018 bola asi tri mesiace u Oskara Rózsu, kde k nej hľadal správny zvuk analógových syntezátorov. Potom sa postupne pridávali iné vrstvy, vokály, no a samozrejme – dostať sa k Milanovi Kňažkovi a získať ho pre tú myšlienku tiež nie je zo dňa na deň. Mimochodom, mal to po speváckej stránke ohromne náročné, lebo tam má kopu rôznych nástupov a podobne. No ale koniec dobrý, všetko dobré – už po niekoľkýkrát v histórii Story.

Plánujete pieseň vydať na nosiči? A máte už do budúcna pripravený ďalší projekt s novou kompozíciou?
Vzhľadom na to, že cédečka u nás nikto nekupuje (a prečo by aj – hudba je pre väčšinu niečo zadarmo na skomprimovanej MP3), tak nemá veľký význam sa s tým ponáhľať. Ale jej čas na cédečku alebo vinyle príde, už len pre nás samých, čo sme v tomto takí staromódni a radi si hudbu „púšťame“. Mám v procese príprav niekoľko vecí, ktoré keď raz uzrú svetlo sveta, bude sa aj naša dnešná debata o štýloch a žánroch zasa javiť trochu inak 🙂

Zuzana Vachová
Zdroj foto: René Miko
Zverejnené na mojakultura.sk

Milan Kňažko sa na galavečeri Krištáľové krídlo predstavil v polohe, v ktorej ho nepoznáme. Spieval.

Elektronické bíty, tmavé pódium a reflektor upriamený na spievajúceho Milana Kňažka.

Na galavečeri udeľovania cien Krištáľové krídlo sa herecká legenda a jedna z najdôležitejších osobností Nežnej revolúcie Milan Kňažko predstavil v pre neho netradičnej polohe – zaspieval pieseň.

Skladba z pera slovenského hudobníka a textára Mariána Zimu s názvom „Potlesk v stoji“ zaznela na galavečeri v Sále baletu a opery Slovenského národného divadla v premiére. Marián Zima nevybral speváka piesne s textom kritizujúcim šoubiznis a politickým podtónom náhodne.

„Milan ako vynikajúci herec má v sebe aj tento druh cohenovského interpretačného talentu, o ktorom ani sám možno úplne nevie. Je obdivuhodné, že sa nebál ísť do žánru a zvuku, s akým by ho nikto nespájal. Naviac, text ako je v skladbe Potlesk v stoji môže spievať len osobnosť, ktorá si to môže umelecky i ľudsky dovoliť,“ konštatuje autor elektronicko-ambientnej skladby, na ktorej spolupracovali aj renomovaní hudobníci ako Oskar Rózsa či Peter Preložník.

Marián Zima má za sebou v rámci Projektu Story úspešné spolupráce s Petrom Lipom, či Pavlom Hammelom. Tie sa však niesli predovšetkým v klasickom rockovom a bluesovom zvuku. V prípade skladby „Potlesk v stoji“ ide o úplne iný žáner.

No ako to okomentoval aj Milan Kňažko, na novinky nikdy nie je neskoro: „Ak sa človek chce stať spevákom, mal by už v sedemdesiatich štyroch rokoch začať.“

Hlavní aktéri neobvyklého hudobného počinu, Marian Zima a Milan Kňažko, priblížili detaily zo zákulisia vzniku piesne.

Čo vás viedlo k tomu, že ste prijali ponuku naspievať pieseň Potlesk v stoji?

Milan Kňažko: Pesnička sa mi páčila a Marián ma presvedčil, že ju mám spievať.

Marian, prečo ste chceli aby ju spieval práve Milan Kňažko?

Marian Zima: Pretože takýto text, ktorý nie je práve lichotivý k publiku, si nemôže dovoliť spievať niekto, kto sa trasie za slávou.

Okrem toho, v jeho podaní to zrazu prestalo byť len o šoubiznise, ale napríklad aj o vzťahu davu a politického lídra, o ich vzájomnom ovplyvňovaní sa, a to sa mi zdalo fascinujúce. Spomínal som už jeho interpretačný dar, a aj ten ma ako autora lákalo vyskúšať.

Čo pre vás znamená text piesne?

MK: Potlesk v stoji je možno najvyšším prejavom uznania. Uznania vysokej úrovne prejavu. Niekedy sme svedkami, že potlesk v stoji sa snaží zvýšiť nízku úroveň prejavu. To sa mu nemôže podariť, ale „úspešne“ devalvuje samotný akt.

MZ: Kedysi potlesk v stoji znamenal niečo mimoriadne, niečo, čo sa odohralo raz za desaťročie a tak sa na to aj spomínalo. Dnes je to bežná reakcia na priemernosť – a súhlasia s tým obe strany.

Potlesk v stoji je elektronicko-ambientná skladba a ako speváka vás veľmi nepoznáme – bolo pre vás výzvou prijať ponuku na jej naspievanie?

MK: Je to najťažšia pesnička zo všetkých, ktoré som doteraz naspieval. A bolo ich už najmenej päť!

Čo pre vás znamená, že skladba bola uvedená práve na Krištáľovom krídle?

MK: Navrhol to Marián a ja som súhlasil.

MZ: Myslím, že nie je na škodu prepašovať trochu alternatívy medzi establishment. (smiech)

Skladby Story okrem Milana Kňažka naspievali aj speváci ako Peter Lipa, či nedávno Pavol Hammel. V čom bol medzi nimi rozdiel?

MZ: Rozdiel bol v tom, že Milan nie je spevák a nemá to sebavedomie ostrieľaného interpreta, že „jasné, toto dám“.

Počas príprav som si uvedomil, že od neho chcem z hľadiska nástupov a rátania ohromne zložité veci. Ale vyrovnal sa s tým hrdinsky.

Inak to bolo so všetkými spomínanými pánmi o tom istom – ako vdýchnuť dušu do slov. A to všetci z nich dokážu.

Foto: René Miko
Zverejnené na aktuality.sk