Hudobné kompilácie tu boli zrejme odjakživa. Vydavatelia ich prostredníctvom napríklad upozorňovali na svoje úspechy a poslucháčom, ktorí si nekupovali radové albumy, či single, ponúkali na jednej platni prehľad toho zásadného za dané obdobie. Kompilácie boli mimoriadne obľúbené i v komunistickom Československu, teda hlavne Česku, kde majitelia stajní (hlavne Janeček – Vágner – Štaidl) využívali tieto skladačky na predstavenie svojich koní, z ktorých mnohé častokrát vydali iba pár singlov, ktoré sa takto dostali k ľuďom. Kompilácia je v podstate i každé jedno best of , kompilácie môžu byť tiež žánrové, či globálne mapujúce nejaké historické obdobie. A kompiláciou môže byť i Takzvaná duša, ktorá nespĺňa ani jeden z týchto atribútov a i vďaka tomu je tak úžasná.

Marian Zima je skladateľ i básnik, umelec každou jednou svojou bunkou a tiež autor projektu Story, ktorý nie je na slovenskej hudobnej scéne nijakým nováčikom, avšak, bohužiaľ, málokto o ňom vie. Počúvajúc kompiláciu Takzvaná duša som si ešte viac uvedomil, v akej uponáhľanej dobe žijeme, i to, ako kvalitná tvorba potrebuje chvíľu, v ktorej sa môžeme zastaviť, venovať jej pozornosť a nepoužívať ju iba ako kulisu k niečomu inému. Takzvaná duša je ucelený komplet, pri ktorom treba vnímať rovnako hudbu, text i interpreta, aby poslucháč pochopil zmysel i napríklad to, prečo ten či onen interpret spieva tú či onú skladbu. Marianovi Zimovi sa podaril malý zázrak. Kompilácie majú väčšinou nejakého spoločného menovateľa. V tomto prípade je to vlastne žánrový i interpretačný miž-maž, o ktorom keby niekto rozprával, že ho chce realizovať, tak neuveríte, že to môže fungovať. A napriek tomu všetkému, dávno som nepočul tak komplexne fungujúcu nahrávku.

Priznám sa, že jediné, čo má máta i po niekoľkotýždňovom počúvaní je úvodná jednohubka Iba dym, štyridsaťsekundové intro, ktoré s odkazom na svoj názov vyfučí ako dym, ale ten zvyšok ostáva, zaručujem!

Obľúbenou frázou v rádiách a aj hocikde inde je slovné spojenie soundtrack môjho života. Ide o hudbu, ktorá poslucháča v živote nejako formovala, alebo znela v zásadných momentoch jeho života. Pre mňa je jedným z takých reálny soundtrack k filmu Bony a klid, ktorého autorom je Ondřej Soukup, s ktorým mimochodom Marian Zima už kuje nový, veľkolepý projekt, a na ňom bola skladba Hold Me Baby, taká veľkolepá popina s veľkým ženským hlasom. Takzvanú dušu otvára rockové blues Alive And Breathing, ku ktorého nahraniu Zima získal svetoznámu Evu Carboni, ktorá svojim hlasom dala pesničke rovnako silnú emóciu, ktorú som temer štyridsať rokov prežíval so spomínanou skladbou, čím som hneď v úvode nadobudol pocit, že toto bude veľká vec. A je to tak. Odpal, ako v prípade Apolla na Mesiac a to je iba začiatok.

Nasleduje Michal Prokop v pesničke Příliš dlouho jsem byl takhle. Kombinácia Prokop – Zima funguje neskutočne. Slovenský autor to dokázal už na Prokopovom albume Ostraka, na ktorý legendárnemu spevákovi napísal text piesne Vyrovnání, pre mňa najsilnejšia skladba na oceňovanom Prokopovom albume. Na Takzvanej duši je dôkaz, že dvojica funguje i v móde spevák – skladateľ – textár, pretože Zima k pesničke na svojom projekte pre Prokopa zložil i hudbu a zrobil to s takým nadhľadom a takou ľahkosťou, akoby to boli kamaráti z ulice poznajúci sa od detstva.

Nemusí to tak vnímať každý, ale v prípade piesne Stretávka zo strednej, podľa mňa Zima v spolupráci so Zuzanou Homolovou vyčarovali nové Čerešne. Keby pesnička dostala mediálny priestor, po rokoch je z nej rovnako legendárna záležitosť ako šansón Lasicu a Hegerovej. Stretávka zo strednej má na to všetky predpoklady. Hudba a konečná produkcia sú neuveriteľné a autorovi i speváčke sa do skladby podarilo dostať presne ten potrebný francúzsky smrad, ktorý z nej robí šansón, ktorý je síce slovenský, avšak hravo mu uverí hociktorý Francúz. Napísať, že ma táto pieseň baví je nosením dreva do lesa, lebo to platí pri celom albume.

Pri francúzskom smrade ešte ostaneme, pretože Homolovú na albume nasleduje Milan Kňažko. Jeho celoživotná spojitosť s Francúzskom nie je nijaké tajomstvo, tajomstvom pre mňa je, prečo s Kňažkom ešte nikto nenahral celý šansónový album, alebo bluesový, alebo jazzový, ale teda hlavne šansónový. Kňažko síce nie je Pavarotti a Michal Horáček hovorí, že šansón môže spievať každý, ale naopak, šansónový album Milana Kňažka si predstavujem ako veľkolepý zážitok. Aj preto sa teším, že na Takzvanej duši má zastúpenie hneď dvakrát a okrem Rodného mesta mu prischla i titulná skladba.

Takzvaná duša zapustila prvé korene už v roku 2023, hoci ktovie, či vtedy niekto tušil, aký skvost z toho napokon bude. V novembri daného roku však Martin Chodúr predstavil singel Mění se čas, pričom cohenovskej balade doprial i videoklip. Je až neuveriteľné, ako mladý spevák zapadá do spoločnosti starých bardov, čo iba dokazuje jeho unikátnosť a schopnosť zaspievať presvedčivo čokoľvek.

Média s dušou zaradili do playlistov aspoň pesničku Anjel strážnik, ktorú interpretuje Peter Lipa. Tu je opäť fascinujúce, aký bravúrny text dokázal Zima napísať Lipovi doslova na telo. Text si Lipa zhudobnil sám a je z toho chytľavé blues s rockovým nádychom, z ktorého by boli nadšení i obyvatelia na brehoch Mississippi. Vtipný text v štýle, ktorý má Lipa mimoriadne v obľube a je jasné, že si to užíva interpret, rovnako tak, ako i poslucháč na druhej strane.

Ondřeja Soukupa som už spomínal v úvode. Na Takzvanej duši je zastúpený i autorsky, keď pre svoju partnerku Luciu Šoralovú zhudobnil Zimov text Všichni jsme herci. Toto je zase moment, ktorý ma preniesol do kultového filmu Schindlerov zoznam. Lucia Šoralová má výnimočný, drsný, surový hlas, presne sa hodiaci pre takýto filmový aranžmán, ktorému dominujú sláčiky a súzvučný i s podstatou textu. Opäť autorská kombinácia, ktorá si absolútne sadla a fakt, že dvojica Soukup – Zima pracuje na celom projekte, je viac než potešujúci a osobne sa už neviem dočkať finálnej podoby.

Záver albumu je nekompromisnou pohľadnicou nášho súčasného života (v texte), ktorý autor výstižne zhrnul do jednej vety, názvu piesne, Ľudia sú dnes k sebe hyeny. Interpretmi piesne sú Ondrej Juraši a René Lacko.

A to je všetko. Respektíve, dúfam, že to nie je všetko, ale pre tento moment áno. Takzvaná duša je k dispozícii na CD a vinylovej platni, a čokoľvek z toho si nájdete v internetovom obchode projektu Story, kde nájdete i predchádzajúce nahrávky, ktoré tiež stoja za pozornosť.

Teraz by to mohlo byť všetko. Takzvaná duša je pomyselná umelecká zážitková gastronómia s jedným prípitkom a deviatimi naozaj luxusnými chodmi. Kompilácia, prostredníctvo ktorej Marian Zima dokazuje, že pri takejto skladačke vôbec nie je podstatné zamerať sa na hudobný žáner, ale skôr na to, ako dať k výnimočne napísanému materiálu dohromady partičku ľudí, z ktorých každý jeden prinesie do projektu niečo svoje čo do žánru i čo do interpretácie, pretože spevák musí vedieť o čom spieva, a potom niekto s naozaj umeleckou dušou, v tomto prípade Marian Zima, to dokáže ukočírovať tak, že si napriek žánrovej pestrosti poslucháč na konci povie, že presne tak to malo byť a nič mu na tom neprekáža. Viac-menej ignorovať takúto nahrávku je istým dôkazom našej (ne)kultúry. Marian Zima nemá za sebou silných producentov, ani vydavateľa, ktorý by ho pretlačil do éteru, alebo mu zaplatil drahú kampaň. Má však mimoriadné umelecké cítenie a za takýto album by mu vo svete ruky – nohy bozkávali. Ak hudbu nevnímate iba ako kulisu, toto je album pre vás.

Sebairónia, nostalgický pohľad do minulosti, príbehy, ktoré sú naoko nevypovedané až dokonca, aby ste si ich záver a kontext domysleli. Je len na Vás, ako si tvorbu muzikanta, skladateľa a textára Mariana Zimu vyložíte. Na jeho novom albume sa, kúsok po kúsku, odhaľujú ďalšie čriepky jeho duše.

Marian Zima nikdy nemal nič spoločné s klasickou naráciou, je silne obrazotvorný, asociatívny, po poetickom obraze je schopný poslucháča zneistieť náhlym zvratom. A ten príbeh vôbec nemusí vnímať z jeho uhla pohľadu, práve v tom je jeho tvorba silná a nikdy nie prvoplánová.

Niekoľko rokov trvalo, kým sa objavil nový album tohto autora. Zima sa nikdy neriadil marketingovými pravidlami, ani šablónami, ktoré by ho zaradili do hitparád. Tvorí, aby vypovedal príbehy – a čo je pri jeho piesňach špecifické, nielen, že každá otvára iný kus minulosti, iný príbeh, novú emóciu, ale i interpreti skladieb sú rôzni. Jeho projekt Story Takzvanou dušou (album vydaný koncom roka 2025) opäť raz “dospel”, je to ďalší krok k tomu, aby k nám prostredníctvom jeho piesní do našej spoločnosti pribudla ľudskosť. Áno, aj s temnejšou, melancholickou stránkou, či citeľným spomínaním na to dobré, čo už kedysi bolo, taktiež bolesťou, hudobne i textovo obalenou do istej formy hedonizmu. Zvukového i citového. To, čo Takzvanú dušu, robí jedinečnou od prvej až po poslednú skladbu, sú ľudské príbehy, ktoré nájdete aj v piesni bez slov, či len clivej, nápadne jednoduchej introdukcii, vypovedanou len sólovou gitarou. Iba zopár akordov, a predsa tak výpovedných. Viac potom povie šansónové rozprávanie – spievanie Zuzany Homolovej. Medzi ďalšími, ktorí sa na púť príbehov so Zimom vybrali, sú Peter Lipa, Milan Kňažko, Lucia Šoralová, Martin Chodúr, Michal Prokop a britská speváčka Eva Carboni.

Tento album si mnohými všimnete aj pre jeho zovňajšok. Vytŕča pomedzi ostatnými aj vizuálom i bukletom v netradičnom formáte, ktorý keď rozbalíte ako vianočný darček, zbadáte tváre a v nich zachytené príbehy. Portréty interpretov – krásno-smutnej Lucie Šoralovej, zadumaného Petra Lipu, Milku Vášáryovú a jej neopakovateľný úsmev a pohľad skrývajúci (možno) zabudnutú spomienku, ktorá zrazu znovu ožila. Vizuálne je v centre tvár Michala Prokopa, československej legendy – každá jeho vráska má v sebe špecifické čaro. Sú to zreteľne vypovedané príbehy v tvárach ľudí, ktorí sa spolu s vami a Marianom Zimom vyberú do doposiaľ neodhalených miest psyché. Zadívate sa na tie obrázky a postupne sa vám k nim začnú priraďovať príbehy. Začínajú sa zahmlievať, vidíte ich nezaostrene, pretože popri nich vám už znie hudba, ktorú spočiatku vnímate len vzdialene. Toto nie je album na prvý posluch. Iste, ohúri, svojou rozmanitosťou, spektrom emócií a príbehov, v ktorých sa kreuje možno aj ten váš vlastný, osobný, vyvolaný v asociácii práve tým, čo sa vám predostiera v textoch a hudbe. No už pri ďalšom počúvaní v nich odhalíte podstatne viac. Rozpoznávate neopakovateľné sólo Nikolu Bankova či spomínanú jednoduchú gitaru, tvary, formy a farby hudby, korešpondujúce s tým, čo počujete v slovách, nadobúdajú reálnejšie kontúry. Presne toto v dnešnej dobe rozpínajúcej sa AI potrebujeme. Praobyčajnú ľudskosť. Texty, ktoré pohladia, ale i rozplačú. Tie, pri ktorých sa vám vynoria spomienky, no vzápätí ďalší, ktorý vám dá drsnú facku, aby ste sa prebrali.

Album otvára klavírna ouvertúra Pavla Morochoviča Iba dym. Trvá 40 sekúnd a je mostíkom medzi predchádzajúcou tvorbou Zimu a zároveň otvorením novej etapy. Morochovič sa podieľal aj na zvuku cédečka, ktoré je rovnako ako toto krátke, no výpovedné intro čisté a sústredené. Je to priestor na to, aby sa človek mohol dostať do inej dimenzie. Harmonicky ani inštrumentálne ničím nerušený priestor, krátke zamyslenie a koncentrácia na to, že Story prináša svet plný poetickosti, obrazov a príbehov. Komorných, citlivých, krehkých.

Alive and Breathing vás katapultuje do minulosti. Soundom i hlasom. Blues rock a britská hosťujúca speváčka Eva Carboni, ktorá disponuje plným, sýtym, veľkým hlasom, aké sa “nosili” v minulosti. Perfektné výšky, mohutné stredy a plné hĺbky, čo viac si človek k rockovej hudbe podfarbenej bluesovou atmosférou môže priať. Gitarové sóla kvalitné a prekvapivý, neukončený záver – otázka, na ktorú možno nájdete odpoveď v ďalších songoch.

Napríklad aj v ďalšej, Příliš dlouho jsem byl takhle, v podaní Michala Prokopa. Pulzujúca rytmika, opakujúci sa riff, akustický zvuk gitary až po druhý verš v medzihre s plnším zvukom elektrickej gitary (skvelý René Lacko – opätovná spolupráca aj na tomto albume), dodávajúci tejto výpovedi na pravdivosti, osobný prejav, robí z tejto pesničky uveriteľný príbeh. Jeho civilný prejav, dylanovský spev je to, čomu okamžite uveríte. Nie je to ľútosť, skôr krutosť a realita života, zaobalená do rádoby príjemného rozprávania. Za ním vás doslova udiera do tváre to, čo náš život tak strpčuje. “Zhrubla řeč i klouby na rukách”, “večer taky není záruka” – ten sarkazmus je skrátka nezameniteľný.

V piesni Stretávka zo strednej sa Zuzana Homolová dotkne asi všetkých, ktorí majú za sebou túto trpko-clivú skúsenosť. V prejave je cítiť úsmev a bolesť zároveň. V Homolovej je niečo magické, čo vás prinúti opätovne vypočuť si túto pesničku – takú čistú, jasnú a zároveň takú komplikovanú. Vyrozpráva svoj (a možno aj ten váš) príbeh tak, že chvíľu máte pocit, že zostalo niečo nevypovedané. Vo vzduchu akoby zaznela otázka, no keď si pieseň vypočujete niekoľkokrát, zistíte, že je v nej povedané všetko. Otázku skôr vzbudzuje jednotlivec, ktorý vybočí iným smerom, ako tí ostatní, čo sa tomu tak náramne čudujú.

Zima nemoralizuje, občas jeho spomienky zabolia, no nemá potrebu ich vysvetľovať. Sú to jeho poviedky, každá o inom, no vždy osobné. Rodné mesto zveril autor Milanovi Kňažkovi. Pamätáte si, keď počas odovzdávania Krištáľového krídla naživo odpálil pesničku Potlesk v stoji? Tie váhavé reakcie a rumence v tvárach v publiku – sťaby pivónie. Slušný punk! Takto má vyzerať reflexia spoločnosti. Kňažko je v Rodnom meste recitatívny a pritom patrične dramatický. Je to typ temnej skladby, v ktorej si predstavíte zadymený bar, človeka s deviatym drinkom za sebou, desiatym pred sebou, hľadiaceho otupeno do svojich nezastaviteľne sa vyplavujúcich spomienok a kdesi na improvizovanom pódiu hrá bluesová kapela, s improvizujúcim saxofonistom.

Saxofón Nikolu Bankova dokresľuje príbeh o návrate, pri jeho hre sa vám vybavujú útržky filmu. Story prináša to, čo si mnohí intenzívne predstavujeme, no nedokážeme to vysloviť. Aké to bude, keď sa ocitneme pred poslednými minútami našich životov? Aké “obrázky” budeme vidieť? Budú čiernobiele? Budú v nich naše lásky z minulosti? Budú pekné či budeme vidieť štíhly vztýčený prostredník? Cinematická hudba aj touto formou prenikla do jednotlivých obrazov kompozície – Bankovovi veríte, že jeho sólo nie je nacvičené. A nie je to len medzihra, v ktorej saxofonista dominuje. Jednotlivé frázy a verše saxofón potvrdzuje, dopovie a rozvinie to, na čo čakáte.

Ak sme vyzdvihli saxofón, potom v ďalšej skladbe je to klarinet, ktorý vás uchváti. Tento nástroj všestranného využitia má podmanivú farbu v rukách Martina Chodúra. Ten je aj spevákom v piesni Mění se čas. Iba vysoký tón na klavíri určuje rytmickú štruktúru a svojou ľadovou farebnosťou sa ostentatívne pripomína. Chodúr, známy svojím veľkým, objemným hlasom, je predstavený v nezvykle jemnej polohe. Bilancuje plynutie času, niet v týchto myšlienkach priestor na pátos, skôr na introspektívu. Chodúr je výborný v speve, má tón absolútne pod kontrolou, rovnako je vyrovnaný a výpovedný i v hre na klarinete. A pritom je to ústredný motív, ktorý sme už počuli a je nám dôverne známy. V tejto piesni sa neexperimentuje, len podporuje farbami v jenoznačne vytýčenej melodickej línii. Skladba je čistá, Chodúr ju interpretuje s veľkou úprimnosťou a pochopením. Každá z piesní má svojho spoločného menovateľa a tým je život sám, no každá zároveň prináša osobitne spracovaný, iný príbeh, s novou hudobnou dimenziou. A tak Chodúr “tancuje” nostalgickým valčíkom, z ktorého je vám smutno, no zároveň je ako sprítomňujúca sa realita kombinovaná so spomienkami. Tak trochu neúprosná realita, ale aspoň reálna. Ako inak, s otvoreným koncom a vo vzduchu plynúcou otázkou.

Aj Peter Lipa patrí medzi dvorných spevákov Zimu. Anjel strážnik v podaní nášho legendárneho bluesmana prináša štipku humoru a zároveň nadhľad nad vecou. Lipa je v tomto hudobnou štýle prirodzený, jeho swingujúci prejav je mimoriadne nákazlivý, rytmika skladby je korunovaná špecifickou poetikou, ktorá mu sadne ako uliata. Je to krátkodobé odľahčenie albumu, no pritom pieseň nenarúša jeho kompaktnosť.

Titulnou skladbou albumu je Takzvaná duša, v ktorej úvodom počujeme pulzujúce bicie a basgitaru, no najmä známu melódiu v klavíri – Anička dušička, kde si bola. Lebo kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Keď sa v poslednej dobe jazzmeni pretekajú, kto spraví lepšiu variáciu na Červené jabĺčko (až sa akosi stalo, že túto pieseň už viac nemôžem počúvať – lebo to, čo má byť spomienkou na domov, je zrazu sprofanované a šablónovité), zasvietila na tomto albume Anička dušička úplne novým dychom. Anička nie je ani sladká, aj keď má v sebe sláčikové nástroje pripomínajúce klasické aranžmány, ani experimentátorská. Ostala svojská, v originálnej inštrumentácii a nefalšovanom prejave Milana Kňažka. Je to osobná meditácia o konci a tichu, o tom, či nastane prázdno, no napriek tomu nie je negatívna. Skôr prehodnocuje, čo bolo.

Všichni jsme herci je osobným vkladom Lucie Šoralovej. Je to živá nahrávka zaznamenaná z koncertu v Starej tržnici zo septembra roku 2024. Aranžmán skladby pripravil Ondřej Soukup, s eleganciou, ľahkosťou, klasikou, nakombinovanou tak, aby vynikol dramatický prejav Lucie Šoralovej. Sólo husle pekne korešpondujú s príbehovým, šansónovým stvárnením speváčky, sláčiky celkovo dotvárajú dramatický efekt. Lucia s hlasom krásne pracuje. Od tých najintímnejších odtieňov v pianissime – v zamyslení, v hlbších tónoch, hlas dokáže flexibilne vystupňovať do uveriteľnej teatrálnosti. V momente, keď sa začíname, putujúc novým albumom, prikláňať na stranu temnosti, zamýšľania, nostalgie a clivoty, sa z čista jasna objaví energický záver. Ľudia sú dnes k sebe hyeny s Petrom Remišom – to je ohromná energia, v dychoch a rytmike, text o závisti, ľudskej hlúposti a drzosti vám pripadá pri tejto hudbe ako z iného sveta. Je to opäť iný pohľad na pravdu – istú formu jej surovosti a každodennej reality. To, s čím sa dennodenne stretávame.

Takzvaná duša pozýva do mimoriadne osobných príbehov. Vyžaduje si umné, pozorné a citlivé počúvanie, pochopenie pre asociácie. Je to album, ktorý je na našom trhu jedinečný a pripomenie vám, že okrem popových odrhovačiek existuje paralelný, úplne odlišný svet inej tvorby. Hoci je v menšine, je intenzívny a keď sa raz za čas ozve, určite zanechá stopu.

Autor: Zuzana Vachová

Svět je plný příběhů. Jeden takový nenápadně píše i Marian Zima se svým projektem Story. Na druhou desku „Takzvaná duše“ muzikant opět přizval ke spolupráci známá jména česko-slovenské scény a nabídl jim silný autorský materiál. Jak se mu tentokrát vedlo v týmu s Prokopem, Lipou nebo Chodúrem?

Když v roce 2021 vyšlo pod hlavičkou Story první album „Potlesk v stoji“, šlo o velmi příjemné překvapení. Marianu Zimovi se na jedné desce podařilo spojit špičky slovenské populární hudby. Kdo to kdy viděl, aby vedle sebe, pod týmž praporem, stáli Pavol Hammel, Peter Lipa, Milan Kňažko nebo Zuzana Homolová?

Povedlo se vytvořit sevřené dílo, které ale zároveň neutloukalo individualitu zúčastněných. Do výsledku se promítla špetka ambiciózní drzosti, ale hlavně velká dávka autorského a dramaturgického umu. Mělo to jen jednu vadu na kráse – ačkoliv se na nahrávku snesla samá chvála, pozornosti se jí bohužel dostalo méně, než kolik by si zasloužila

Ne že by to Mariana Zimu odradilo. Po čtyřech letech přichází nástupce „Takzvaná duša“. Koncept zůstává v zásadě stejný, i tato studiovka staví na jménech a písničkách. Ambice tu tentokrát překračuje hranice států – ke Slovákům přibyli Češi a jedna Angličanka – a devět nových písní (plus náladotvorná overtura „Iba dym“) do sebe zapadá jako kvalitně provedená skládačka.

Obě desky projektu lze, pravda nenápaditě, charakterizovat jako povídkové sbírky. Ale zatímco „Potlesk v stoji“ připomíná kolekci, kterou poskládal editor ve snaze nabídnout čtenáři/posluchači reprezentativní výběr z tvorby, tedy se zastoupením všemožných stylových tváří a možností, „Takzvaná duša“ na to jde jinak.

Už se tu neskáče od nabroušeného skoro-punku přes šansony a blues až k elektronickému okouzlení Leonardem Cohenem. Tentokrát se písně podařilo zahalit blues-rockově – šansonovým dýmem a atmosférou jaksi melancholické temnoty. Jako v zakouřeném baru pozdě k ránu, ve kterém se odehrávají ony lidské příběhy. A je jedno, jestli na jevišti nebo v myslích osamělých hostů.

Zuzana Homolová tak v songu „Stretávka zo strednej“ velmi přesně vystihuje váhavost člověka, jehož život se ubíral poněkud jinými cestami než u spolužáků, s nimiž se má po letech setkat. Peter Lipa alias „Anjel strážnik“ přináší humor a nadhled, Milan Kňažko v titulní skladbě medituje nad smrtí, Martin Chodúr v „Mění se čas“ nad ubíhajícím časem.

Michal Prokop se v „Příliš dlouho jsem byl takhle“ – písni, která by hravě zapadla i do jeho letošního majstrštyku „Ostraka“ – pro změnu vtěluje do starého muže, kterého už neměnnost jeho života úplně ochromila. A ta zranitelnost se otiskla do každého tónu. Všechno jsou to velmi přesně načrtnuté figury i drobné příběhy ze života, skvělé ukázky textařské zkratky, které nepřicházejí o sdělnost.

Zvukově drží album skvěle pohromadě, přesto jsou jednotlivé položky aranžérsky ušité na míru naturelu jednotlivých protagonistů. Hlas Milana Kňažka se tak vznáší nad rozpitými akordy, které by dobře zapadly do seriálu „Městečko Twin Peaks“ Davida Lynche. „Alive and Breathing“, nesmírně silný kus umístěný hned na začátek desky, zpívaný britskou zpěvačkou Evou Carboni, citlivě krouží mezi blues-rockem a gilmourovskými atmosférami. Prokop se může opřít o vygradované aranžmá s dechovou sekcí – a skvělá kytarová sóla Reného Lacka.

Někdy stačí jenom málo – titulní píseň se proto houpe v lehkém rytmu baskytary, jemné kytary, klavíru (využívajícího folkového motivu) a citlivých smyčců. Kombinaci klavír-smyčce využil i hostující Ondřej Soukup v aranžmá skladby „Všichni jsme herci“. A Lucia Šoralová v ní podává výkon, který svým procítěním dává vzpomenout na Hanu Hegerovou.

Duše alba leží v písních samotných. Účast výrazných tváří hudební scény, převážně interpretů, kteří si vždy velmi pečlivě vybírají, co budou zpívat, stvrzuje jejich kvalitu a pozvedá je ještě o úroveň výše.

„Takzvaná duša“ působí jako album z jiné doby. Sevřené jménem producenta ukrytého kdesi v kreditech, opřené o sdělení a sepětí interpreta s textem, nepodbízející se. Story dává posluchači důvěru, že pokud bude chtít, cestu si k němu najde. Jména jako Michal Prokop, Peter Lipa, Martin Chodúr nebo dříve Pavol Hammel mohou sloužit jako ukazatele směru. Na posluchači je, jestli se jimi bude řídit.

Autor recenzie: Jiří V. Matýsek
Zverejnené na musicserver.cz

Súčasťou pôvodne štúdiového projektu Story sú už aj pomerne pravidelné koncertné vystúpenia. Naviac, viaceré aktivity najmä s českými umelcami prekračujú hranice slovenskej scény…

Bratislava 14. júla (Teraz.sk) – Mnohých náročnejších poslucháčov potešil projekt Story, za ktorým stojí hudobník a textár Marian Zima, jeho prvý album Potlesk v stoji a vinylová výberovka Doteraz. Obsahuje skladby v podaní interpretov, ako je Pavol Hammel, Peter Lipa, Zuzana Homolová, či Milan Kňažko. Zdá sa, že projekt pokračuje – i keď svojím vlastným tempom – a jeho súčasťou sú už aj pomerne pravidelné vystúpenia. Naviac, viaceré aktivity najmä s českými umelcami prekračujú hranice slovenskej scény.

„Story vznikal ako štúdiový projekt, ani nie preto, že by som to tak chcel. Jednoducho som si nevedel predstaviť, ako by sa také množstvo muzikantov, spevákov, rôzne nástroje a zvuky, skrátka to celé dalo odprezentovať aj naživo. Ale samozrejme som vždy cítil potrebu komunikovať s poslucháčmi aj priamo. Tým viac sú tieto koncerty pre mňa nečakanou radosťou,“ povedal pre teraz.sk Marian Zima, ktorý v projekte Story nielen hrá na basovú gitaru, ale profiloval sa aj ako autor hudby i textov.

Vystúpenia jednej z verzií Story prebiehajú v komornej zostave, popri basgitare sprevádza Milana Kňažka klavirista Pavel Morochovič a trubkár Ondrej Juraši – a veľmi esenciálne aj nevtieravá elektronická rytmika. Príležitostne hrá aj saxofonista Erich Rothenstein, či gitarista René Lacko. Obľúbený herec sa potom pred publikom prezentuje aj ako muzikálny a citlivý šansoniér s rozprávačským talentom a so vstupmi, ktoré sú osviežením recitálu.

Projekt Story naživo – komorné, no veľmi živé pásmo šansónov a Kňažkových rozprávačských vstupov.
Foto: Archív M. Kopcsaya

„Hrám s vynikajúcimi muzikantami, takže je to aj muzikantský pôžitok. Navyše sme nešli takou tou slovenskou cestou zľahčovania si vecí a rýchleho efektu. Neurobili sme žiadnu estrádu ani herecký revival, ale viac ako dva roky sme pracovali na vlastnom repertoári, pôvodných skladbách, dramaturgii, na sprievodnom slove. To, čo sme zamýšľali ako jednorazový pokus, sa stalo koncertným tvarom, o ktorý je záujem v Čechách i na Slovensku. Nikto, kto to vidí a počuje, už nepochybuje, že Milan je osobnosť aj ako spevák,“ vysvetlil Zima.

Ako dodal, dôležitý je preňho aj étos Novembra a undergroundu. Pochádza z Bombury v Brezne, z prostredia nezávislej kultúry a myslenia a veľa preňho znamená, ak ho na festivale v Trutnove uvádzal osobne Franta “Čuňas” Stárek alebo, že na Mostoch Gesharim mohol spolupracovať s Agnesom Snopkom.

Najnovšie časť svojich tvorivých aktivít presunul Zima do susedného Česka. Tu po dlhšom čase legendárny spevák Michal Prokop potešil svojich priaznivcov albumom Ostraka – a na ňom je aj jeden jediný príspevok zo Slovenska, a to skladba Vyrovnání, ku ktorej napísal text práve Zima.

Na pódiu s legendou – so spevákom Michalom Prokopom.
Foto: Archív M. Kopcsaya

„Michala Prokopa som si vždy vážil ako umelca, ponúkol som mu pár textov, aj keď sme sa vôbec nepoznali. Napokon si v poslednej chvíli vybral práve tento jeden ako ´last minute´,“ dodal Zima.

Ohlas na album aj na pieseň ho príjemne prekvapil rovnako ako ďalší spád udalostí, keď sa ocitol s Prokopom a s legendárnou kapelou Framus 5 na pódiu. V októbri by si mali Story zahrať s „framusákmi“ znovu, tentoraz v pražskom klube Doupě.

Popri tom Marián Zima už dva roky spolupracuje s Ondřejom Soukupom. Hudobník, skladateľ a producent, dokonca niekdajší člen Pražského výběru sa ako autor na pár rokov odmlčal, no teraz začínajú vychádzať na svetlo sveta nové skladby. Jednou z nich je Všichni jsme herci, ktorú spieva Lucia Šoralová, a aj tu prispel Zima textom. Pieseň mala premiéru na odovzdávaní cien za architektúru CE-ZA-AR, a to v krásnom sláčikovom aranžmáne, ktorý by si podľa Zimu tiež zaslúžil vyjsť na nejakom nosiči.

„Teraz k nej Lucia v Prahe natočila klip a verím, že sa ľuďom bude páčiť. Ďalšie veci s Ondřejom sú istým spôsobom ´šialenosti´, kde som bol doteraz ako autor najslobodnejší a mohol som ísť aj z hľadiska štruktúry textu ďaleko za hranice pop music. Také veci sa ale nedajú robiť s každým, len s tými najpovolanejšími,“ naznačil Zima vývoj ďalšej spolupráce.

Je rád, ak aj on niekoho inšpiruje svojimi aktivitami – nielen Soukupa, ale napríklad aj Pavla Hammela, ktorý nedávno vydal nový album s názvom Kam a za čím. Za prvotný impulz k jeho vzniku označil pritom práve svoju účasť na albume Potlesk v stoji, kde sa spevácky zhostil výraznej bluesovej skladby Keď sa nikto nedíva. „Všetci si odovzdávame tvorivú iskru. Mne ju niekto odovzdal, a som len rád, ak som dúchol do pahreby niekomu inému. Pavlove veci mám naviac rád aj ako poslucháč, vždy dbal na dobré texty a muzikantov,“ dodal Zima.

Na jeseň by tiež mal byť hotový klip k skladbe Rodné mesto s Milanom Kňažkom, ktorý vznikol v spolupráci s režisérom Janom Hřebejkom a pripravovaným seriálom Večne mladí. „Verím, že do konca roka vydáme aj niečo zo spomínaných vecí s Ondřejom Soukupom. Na jeseň máme pomerne dosť koncertov so Story a takisto mám veľa restov v štúdiu. Niekedy začiatkom roka 2026 by som totiž chcel priviesť na svet druhý radový album Story. Bude prepájať slovenskú a českú scénu viac, ako jeho predchodca. Keď som pripravoval štyri roky Potlesk v stoji, zdalo sa mi to ako strašne dlhá doba. Ale teraz to už bude päť rokov, a to je strašidelné číslo, keďže viem, že som sa neflákal. Skrátka to skôr nešlo,“ opísal Zima svoje ďalšie plány.

Rozptyl jeho žánrov je naozaj veľký. Kým s gitaristom Reném Lackom robí aj rockovejšie piesne, klasický bluesrockový kúsok Alive and Breathing zložil pre svetoznámu bluesovú speváčku z Londýna Evu Carboni na jej album Blues Siren.

Texty Mariana Zimu tiež vyšli v literárnom časopise Rozum. „Pre mňa je absolútne nevyhnutné, aby text obstál aj na papieri, bez hudby,“ dodal Zima. Namiesto prvoplánovej snahy o publicitu či mediálny ohlas obsahuje jeho tvorba predovšetkým úprimnú ľudskú i umeleckú výpoveď.

Texty a hudba slovenského hudobníka Mariána Zimu v podaní legendárneho Milana Kňažka priviedli včera do varu návštevníkov exkluzívneho pražského hudobného klubu Doupě.

Hrali tam členovia britskej skupiny Queen. Fotila tam dcéra Paula McCartneyho. A teraz pražský hudobný klub Doupě ovládol slovenský Projekt Story, v ktorom pesničky Mariána Zimu interpretuje famózny herec a rovnako dobrý spevák Milan Kňažko aj za doprovodu klaviristu Paľa Morochoviča.

„Mám tú česť spolupracovať s tými najlepšími a veľmi si to vážim, pretože to nie je samozrejmosť. Tak ako som neplánoval žiadny z albumov, neplánujem ani nič do budúcnosti, takže nad všetkým, čo robíme, visí vo vzduchu otázka, koľkokrát sa nám ešte niečo podobné podarí. Preto si užívame každú sekundu,” hovorí Marián Zima, autor projektu Story.

Slovenský audiovizuálny projekt Story sa dočkal uznania aj u uznávaných hudobných kritikov. Od svojho vzniku v roku 2017 získal okrem prestížnych spolupracovníkov aj cenu Hudobného fondu za debut Potlesk v stoji, a aj keď sa stále „nezaslúžene skrýva za stenami súčasného mainstreamu” (hudba.sk), podľa českej i slovenskej kritiky patrí k „najzaujímavejším počinom slovenskej scény posledných rokov” (Rádio Proglas).

Tentokrát ho ocenili diváci na koncerte v exkluzívnom českom hudobnom klube Doupě, kde „potlesk v stoji“ zažila každá jedna Zimova pesnička v podaní Milana Kňažka, napríklad aj „Takzvaná duša“, ktorú Kňažko spieva aj na záver svojho divadelného vystúpenia Milostné dopisy, hraného aj v Čechách.

Pri takomto úspechu je možné očakávať, že projekt Story sa stane vlajkovou loďou našej hudobnej produkcie, minimálne u susedov v Česku.

Autor: Zolo Mikeš
Zverejnené na aktuality.sk

Hudební projekt Story skladatele a textaře Mariana Zimy patří k nejzajímavějším počinům slovenské scény posledních let. Vyniká silnými autorskými písněmi, žánrovou pestrostí a spoluprací s výraznými osobnostmi jako Peter Lipa, Pavol Hammel nebo Milan Kňažko. Jannis Moras, Radio Proglas.

Story je nekomerční, autorsky vyhraněný projekt Mariana Zimy, který vzniká mimo běžné hudební struktury a bez snahy zalíbit se masovému publiku. Zima pracuje pomalu a důsledně, jeho tvorba je stylově i tematicky pestrá, ale vždy osobitá a rozpoznatelná. Nezávislost se projevuje i v dramaturgii: skladby vznikají nepravidelně, žánrově jsou nevyzpytatelné a zpěváci se často objevují v netradičním světle.

Zimovy písně se pohybují napříč žánry – od šansonu přes jazz, folk až po blues nebo pop. Co je ale spojuje, je důraz na silný text, atmosféru a výpovědní hodnotu. Projekt Story ukazuje, že slovenská autorská hudba může být hluboká, poetická i experimentální a přitom srozumitelná.

Na projektu se podíleli mimo jiné Peter Lipa, Pavol Hammel, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Lucia Šoralová nebo Michal Chodúr. Díky těmto hostům získávají písně různorodé interpretace a hudební barvy. Nejde přitom jen o náhodné účasti známých jmen – každá spolupráce má jasný kontext a uměleckou logiku.

Marián Kňažko, Peter Lipa, Pavol Hammel, Zuzana Homolová. V obvyklej polhodinke kvalitných slovenských piesní dostane priestor neobvyklý projekt Mariana Zimu s názvom STORY, ktorý prilákal nielen týchto skvelých umelcov. Poďme od začiatku; presnejšie, od prvého singla s Petrom Lipom „Bojím sa nočných zvonení“ z roku 2017. O dva roky neskôr vyšla debutová EP platňa, o ďalšie dva CD „Potlesk v stoji“. Najnovšia LP platňa „Doteraz“ pochádza z minulého roka a okrem materiálu z CD obsahuje dve nové piesne. Na úvod zaznie tá najnovšia – Milan Kňažko vám zaspieva „Rodné mesto“. Na ňu nadviaže asi najznámejšia skladba projektu STORY, spomínaný debutový singel s Petrom Lipom. Želáme vám príjemné počúvanie.

„Hútam pri plnom vedomí, ktovie, čo mám na svedomí.“ Peter Lipa stvárňuje v skladbe „Bojím sa nočných zvonení“ šarmantného starnúceho šviháka, ktorého uprostred noci budia pocity viny. Veľmi rád by sa ich zbavil a celkom sa mu to darí. Naopak, Kňažko bezcieľne jazdí po rodnom meste a s bezútešnou nostalgiou spomína na staré dobré časy: „Nikto ma nevíta. Nik si nepamätá, ako sme tu chvíľu boli pánmi sveta.“

Táto dvojica piesní – chronologicky prvá a posledná – je pre projekt STORY príznačná. Hudobne sú nápadne kontrastné, rovnako ako ich interpreti. Až na výnimky, ktorými sú práve Lipa a Kňažko, každú pieseň spieva iný interpret. Nie je to náhoda. STORY, to sú príbehy. Každý príbeh má svoju hlavnú postavu, každá postava si žiada svojho interpreta, každá pieseň si žiada svoju hudbu. Za príbehmi i hudbou stojí výrazný autor – hudobník, skladateľ a textár Marian Zima, ktorý sa na nahrávke zhostil aj roly basgitaristu. V rozhovore spomenul, že už pri písaní textu a hudby sa mu vybavuje „ideálny interpret“, ktorého neskôr, už s hotovou piesňou, oslovuje na spoluprácu. Či už ide o väčšie alebo menšie mená – darí sa mu to. Ďalšie dva príbehy vám porozprávajú Pavol Hammel a Martin Máček.

Milí poslucháči, v Hudobnom leporele dnes počúvate výber z projektu STORY Mariana Zimu. Ako prvá z poslednej dvojice zaznela pieseň „Keď sa nikto nedíva“, ktorú spieval Pavol Hammel. „Niekedy, keď sa nikto nedíva, na koleno klesám len tak veľmi zľahka…“ spieva jeho postava, keď ju prepadne bázeň pred tajomstvom života. Od monológu prechádza Zima v ďalšej skladbe „Kontinuum“ k rozhovoru s mystickým pocestným, ktorý postave Martina Máčeka otvára oči slovami: „Si len malé zrnko v púšti storočí. A zrnká tých, čo boli, ti víria do očí.“

Napriek osobitosti hrdinov jednotlivých piesní-príbehov a odlišnosti ich hudobného stvárnenia je tu jeden spoločný moment, ktorý vám nedá pokoj rovnako ako Zimovým postavám. Každého z nás, aj toho zdanlivo najsebaistejšieho, občas a nečakane prepadajú momenty osvietenej „malosti“. V týchto okamihoch si uvedomíme vlastnú nedôležitosť, bezmocnosť a konečnosť. Akokoľvek by sme sa im chceli vyhnúť, dobehnú nás. Prekvapia nás v tme, počkajú na nás v rodnom meste. Čím sme starší, tým častejšie sme nútení zhodnocovať a možno aj prehodnocovať náš malý, no pre nás jedinečný život.

Ako posledná z nášho výberu zaznie v podaní Zuzany Homolovej „Pesnička o tom, ako to v skutočnosti je“. Marian Zima sa v texte majstrovsky pohráva s ľudovými prísloviami a porekadlami, Zuzana Homolová ich majstrovsky interpretuje. „Do hory sa volá a nik sa neozýva. A trafená húska už nikdy nezagága.“

V Hudobnom leporele dohrala posledná pieseň z dnešného výberu, spievala Zuzana Homolová. Reláciu sme venovali projektu STORY Mariana Zimu. Je až trochu škoda, že texty-príbehy jednotlivých piesní sú natoľko silné, že zatieňujú výbornú hudbu a muzikantov. Hľadať tu žáner je zbytočné – každý príbeh si vyžaduje svoj vlastný a muzikanti ich zvládajú všetky. Z vynikajúcich hudobníkov, ktorí sa na projekte podieľali, spomeňme aspoň niekoľko mien: Peter Preložník, René Lacko, Ondrej Juraši, Oskar Rózsa, Pavel Morochovič, Nikola Bankov. Hudobné leporelo pre vás pripravila hudobná dramaturgička Karin Rumanová.

Slovenský projekt Story před dvěma lety spojil výrazná jména tamní scény. Výsledkem bylo album „Potlesk v stoji“, skromná deska, která ale nabídla silný materiál, hudební variabilitu a skvělé výkony od všech zúčastněných. Při příležitosti letošního Record Store Day vyšel projektu první vinyl. Jmenuje se „Doteraz“.

„Doteraz“ není jen překlopením muziky z alba „Potlesk v stoji“ na velkou černou desku. V podstatě je zhruba na půli cesty mezi výběrem a dvěma stranami malého singlu. Jinak řečeno: k šestici již známých skladeb přibývají dvě nové, v nichž se vracejí staří známí. Další jména bohužel nepřibývají.

Výběr vsadil na šest z podstaty temných songů, o které se postarali Peter Lipa, Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Pavol Hammel, Martin Máček (jeho „Kontinuum“ mi s odstupem tří let velice vyrostlo) a divous Peter „Punto“ Remiš. Píseň „Z knihy receptov“ nazpíval posledně jmenovaný svým černým humorem a díky jakési punkové špíně z jaksi introvertní nálady ostatních položek kolekce poněkud ční – a bohužel úplně ne v dobrém.

Čerstvé kousky – „Anjel strážnik“ Petera Lipy a „Rodné mesto“ Milana Kňažka – album „Doteraz“ otevírají, respektive uzavírají. Lipa je v písni rozverně bluesový, energický, text z pera vůdčí persony projektu Mariana Zimy mu skvěle sedí a slyšitelně baví. Kňažkovo „Rodné mesto“, rovněž Zimův text, nachází u interpreta téměř cohenovské polohy. Reflexivní slova jsou tu spíše deklamována než zpívána a vznášejí se nad převalující se muzikou v aranži pro barový band s dominantním saxofonem a kytarou Reného Lacka. Obě jsou skvělé.

Skladby na „Doteraz“, jakkoliv ze tří čtvrtin známé z prvotiny projektu, působí mnohem sevřeněji. Možná trochu pomohl i nový mastering pro vinylové vydání. Hraje to skutečně skvěle, zvuk je sytý, detailní i prostorový a onen dotek analogu se k prezentovanému materiálu velmi hodí. Chválit lze i přebal. Koláž snímků z klipů projektu se všemi těmi známými tvářemi je výrazně více vystihující než bohužel nicneříkající fotografie na obalu CD.

Aktuální vydání dělá projektu „Story“ skvělou službu. Je znát, že si muzikanti chtěli udělat radost. Tu se úspěšně podařilo otisknout i do drážek vinylu a přenáší se na posluchače. Skvělá práce.

Autor recenzie: Jiří V. Matýsek
Zverejnené na musicserver.cz

V sobotu 22. apríla 2023 sa v Bratislave v Kafé bare Rómerovho domu uskutočnili niektoré hudobné podujatia pri príležitosti Record Store Day – globálneho sviatku, oslavujúceho kultúru nakupovania hudby na fyzických nosičoch v kamenných obchodoch. V jeho rámci bol predstavený nový album projektu Story s názvom Doteraz. Vyšiel ako 180-gramová vinylová platňa s gatefoldovým otváracím obalom s textami, v limitovanom náklade 300 ks.

Názov albumu napovedá, že obsahuje to najlepšie z doterajšej produkcie projektu Story: hlboko osobnú bluesovú baladu, nedávno odpremiérovanú v Slovenskom národnom divadle, Keď sa nikto nedíva (feat. Pavol Hammel), elektronicko-ambientnú skladbu s mierne provokujúcim posolstvom Potlesk v stoji (feat. Milan Kňažko), bluesrockovú kritiku slovenskej politickej situácie Z knihy receptov (feat. Peter „Punto“ Remiš), hlbokomyseľnú rockovú baladu Kontinuum (feat. Martin Máček), elektronicko-pesničkársku Pesničku o tom, ako to v skutočnosti je (feat. Zuzana Homolová) a talking blues Bojím sa nočných zvonení (feat. Peter Lipa). To však nie je všetko: na albume sa nachádzajú aj dve úplne nové skladby, doposiaľ nevydané na hudobných nosičoch. Otvára ho duchaplne žartovná bluesovka Anjel strážnik (feat. Peter Lipa), ktorá sa už hrá v slovenských rádiách a môže sa pochváliť vtipným a hravým videoklipom, a bodku za albumom symbolicky dáva takmer sedemminútová balada, inšpirovaná viacerými hudobnými žánrami, Rodné mesto. Prináša pravú bluesovú náladu, ktorú podčiarkuje nostalgicko-mrazivý text. Ten, ako aj hudba tejto pesničky, je dielom Mariana Zimu, duchovného otca projektu Story. Ako sme si už pri tomto projekte zvykli, nahrávania Rodného mesta sa zhostili majstri svojho remesla: Milan Kňažko – spev, René Lacko – elektrická gitara, Marian Zima – basová gitara, Pavel Morochovič – klávesy, Nikola Bankov – saxofón a Vladislav Leškovský – bicie nástroje.

Projekt Story, pochvalne ohodnotený kritikmi na Slovensku i v Čechách, už od svojho vzniku tvorí pesničky s rozmanitou netuctovou hudbou a kvalitnými textami, dotýkajúcimi sa často existenciálnych tém. Na to si prizýva výborných spevákov i hudobníkov, za všetkých spomeňme ešte napríklad Oskara Rózsu, Ondreja Jurašiho či Petra Preložníka. Marian Zima skromne hovorí: „Ja robím také malé ,storiesʻ.“ Je to však dobre premyslená stratégia. „Áno, to všetko má svoju vnútornú logiku,“ vysvetľuje. „Aj font písacieho stroja, ktorý používam na obaloch [hudobných nosičov] atď.“ „Stories“ prinášajú ovocie, veď rozprávanie príbehov je od nepamäti životne dôležitou súčasťou ľudskej kultúry.

Album Doteraz je pestrý nielen hudobne a textovo, ale aj dizajnovo: obal i stred samotnej LP platne (práca Matyasa Brycha) zdobia zábery z videoklipov – vkusné a dynamické fotografie spevákov a hudobníkov, zúčastnených v projekte Story. Pripomínajú tak jeho dobrodružnú tvorivú cestu, ktorá sa začala vznikom prvého singla Bojím sa nočných zvonení na jeseň v roku 2017.

Po CD albume Potlesk v stoji, vydanom v júni 2021, projekt Story tohto roku zožal jarnú úrodu v podobe „vinyl only“ albumu Doteraz. Sú na ňom zmapované najdôležitejšie doterajšie míľniky existencie projektu a ja si myslím, že aj do budúcnosti sa je na čo tešiť. Odvšadiaľ počúvam, že budúcnosť patrí umelej inteligencii, no pevne verím, že projekt Story bude naďalej obohacovať slovenskú hudobnú scénu poctivými autorskými pesničkami, z ktorých sa nevytratí vlastný názor, poetická hĺbka a predovšetkým ľudskosť.

Autor: Ružena Šípková
Zverejnené na slovakblues.sk

Veľké spevácke, hudobné aj herecké mená majú svoj príbeh. Peter Lipa, Pavol Hammel aj Milan Kňažko, Zuzana Homolová, Oskar Rózsa, Peter Preložník a ďalší známi umelci sa pridali do projektu hudobníka Mariana Zimu pod názvom Story. Nahrali niekoľko zaujímavých skladieb, ktoré vyšli na albume pod názvom Potlesk v stoji. Najnovšie vychádzajú na vinyle s názvom Doteraz spolu s dvomi novými piesňami s Petrom Lipom a Milanom Kňažkom.

Obal novej platne Doteraz, ktorá nadväzuje na album Potlesk v stoji.

Milan Kňažko spieva na platni Doteraz dve skladby.
Tú novšiu s názvom Rodné mesto predstaví v sobotu
22. apríla na poludnie v bratislavskom Rómerovom dome

Milan Kňažko predstaví pieseň Rodné mesto v sobotu 22. apríla o 12. hodine v Rómerovom dome v centre Bratislavy. Je to to takmer sedemminútová kompozícia, na ktorej sa podieľajú džezmeni Pavol Morochovič za klávesami a saxofonista Nikola Bankov. Druhou novou skladbou na albume je Anjel strážnik s Petrom Lipom za mikrofónom a bluesovým majstrom René Lackom na gitare, ktorá sa už hrá v slovenských rádiách. Projekt Story ocenili slovenskí aj českí poslucháči aj kritici. Podľa českého musicservera „projekt Story spojil na albume Potlesk v stoji slovenskú muzikantskú špičku. Lipa, Hammel, Kňažko a ďalší sú zaslúženou pečiatkou kvality“. Hoci na albume znie bluesrockový Peter Lipa, takmer cohenovský Milan Kňažko aj klasicky bluesový Pavol Hammel, hudobne sa tu mieša hard rock, electroindustrial, rock, blues i šansón, celý album pôsobí „súdržne ako dobre napísaná kniha poviedok, ktoré prepája ani nie téma, ale skôr tušená nálada“, hodnotí český hudobný server.

Ako sa Marianovi Zimovi podarilo presvedčiť na spoluprácu Pavla Hammela, Petra Lipu či Milana Kňažka? „Oslovila ich daná skladba, zatiaľ v tom mám šťastie. Veľmi si každú spoluprácu vážim a som za ňu vďačný, pretože sú to umelci, ktorí si môžu vyberať,“ povedal autor projektu Story pre Pravdu. Známi interpreti sa však na albume neocitajú vďaka svojmu menu, ale jednoducho preto, že ich hlas alebo prejav sa k danej skladbe hodí, ku komu skladba najlepšie „pasuje“. „Skoro vždy mám o interpretovi konkrétnu predstavu už pri skladaní, potom príde kritická fáza ziskať ich pre ten umelecký zámer…,“ priznáva Marian Zima.

Pavol Hammel a autor textov aj hudby k projektu Story na spoločnom vystúpení.

Kritici okrem hudobnej zložky oceňujú, že projekt Story dáva do popredia piesňové texty. Napríklad Milan Kňažko v skladbe Potlesk v stoji, ktorá dala názov albumu, spieva (či skôr recituje) slová: Tak ako málo chcete, tak málo vám viem dať… Je to paródia na vzájomné potľapkávanie sa po pleci aj za minimum energie, ktorú človek vynaloží – v šoubiznise alebo aj inde. Peter Lipa bilancuje svoje účty v skladbe Bojím sa nočných zvonení (Čo ak to budú poliši. Alebo azda Najvyšší?). Pavol Hammel v náladovke Keď sa nikto nedíva znie ako v modlitbe. Melanchólia je prevládajúcou náladou autorského albumu skladateľa a textára Mariana Zimu a v spojení s remeselnou zručnosťou muzikantov pôsobí o to silnejšie. Hoci piesňam nechýba ani poetika či humor, album stojí nohami na zemi, opiera sa skôr o sklamanie z dnešnej reality. Ako napovedá aj názov jednej zo skladieb „V nebo a peklo už nikto neverí“.

Vinylový album Doteraz k projektu Story vychádza v limitovanom náklade len 300 kusov s textami a fotografiami. Krst albumu by sa mal uskutočniť v rodisku lídra projektu, basgitaristu, skladateľa a textára Mariana Zimu, v breznianskom klube Bombura v máji tohto roku.

Autor: Zora Handzová
Zverejnené na pravda.sk